O původu času přehled

21.07.2024

Z knihy od asistenta prof. Hawkinga, Thomasa Hertoga som získala pocit, že je potrebné mať základy o kozmologickej fyzike, preto prv odporúčam od Chowna Kvantová teorie nikoho nezabije. Hertog často píše akoby sám pre seba, dištancuje sa od vysvetľovania pojmov, možno niečo vzadu vysvetľuje, zoznam pojmov chýba, nepribližuje sa laikovi, záver je emotívne ladená rozlúčka so Stephenom či poznámka o „morálnom vesmíre“. Naopak, Chown prekrásne a na základe vašej predstavivosti vysvetlí aj rozdiel medzi dekoherenciou a koherenciou a aký to má súvis s pozorovaním dvojštrbinového experimentu, pre istotu sa aj slovami zopakuje, čo v prípade čohosi fakt „zvláštneho“ vôbec nie je na škodu!

Doposiaľ najlepšou knihou o čase zostáva tá od Leeho Smolina, Znovuzrození času. Najdôležitejší jeho postreh si stále memorujem v hlave a to je: logika prišla až po prírode, na to nezabúdajme. Preformulujem to podľa „filozofie“ Hertoga: logika je následkom náhod.

Našim hlavným nástrojom na vysvetľovanie javov okolo nás je logika, no je to iba nástroj, s ktorým sa ani nenarodíme, pretože logiku a kritické myslenie si mozog „vypestuje a pestuje“ neskôr po narodení, v biologickom čase premien a zmien. Už len tento fakt upozorňuje na to, že logika nemusí nutne riešiť kozmogenézu a ďalšie kozmologické javy a budeme narážať aj na javy mimo logiky. Budeme musieť ich prijímať také, aké sú, skúmať len následky, pracovať s nimi a/alebo oportunisticky hľadať v nich úžitky pre iné sféry ľudskej činnosti. Alebo nájsť vo značne objemnom „zvyšku“ nevyužívaného mozgu ďalší nástroj na pozorovanie.

Kniha ma potešila v mnohých situáciách, ako pasáže s Andrejom Lindem (fantázia!), preopakovanie teórie strún, kapitola Ztracen v multiversu, spomínaný Anaximandros či Platón. Hertogove jemné nuansy o strachu či skepticizme Einsteina voči kvantovej teórii pozornejšiemu čitateľovi udrie do očí. Rozšíriť teóriu (ako napríklad Darwinovu) je víťazstvom, podkopať a zničiť ju predstavuje pre vedca minimálne kómu. Viem sa do Einsteina vžiť, že na jeho svet sa pritláčala konkurenčná chiméra či skúška prežitia jeho sveta. Život na každej úrovni je skúška, pokus/omyl, vec náhod, ako to dokazujú aj náhodné objavy (napríklad hologramu, penicilínu, reliktného žiarenia). S chybami treba vždy počítať, byť pripraveným, preto je napríklad nadbytočnosť (redundancia) jedným z riešení, ako tieto chyby "skryť" nielen v biologickom, možno aj v tom fyzikálnom (tmavá hmota) či IT svete (tie bity, či čo:D). Ako makroskopickí ľudia sa samozrejme životným chybám nevyhneme, robíme ich spoľahlivo viac než naše bunky.

Z Chownovej a Hertogovej knihy začal priťahovať moju pozornosť totálne banálny jav, nie je to gravitácia, ani kvantová teória, hologramy, fyzika častíc (ktorá ma začala fascinovať asi ako mnohovesmírnosť). Úloha tepla, teploty, tepelnej energie, veci, z ktorých som tupá, stúpla v mojom intuitívnom myslení na najvyšší piedestál a dokonca odsunula čas na druhé miesto. Pre človeka je to jasné, smrť sa blíži pri teplote nad 40 stupňov, bielkoviny sa začnú denaturovať, pečeň odchádza, ale keď si čítam, pri takej a takej teplote sa častice tak a tak zachovali, budú sa takto správať... Teplota je rázcestník, ukazovák, boh, ktorý poskytne/dovolí „rozhodnúť“ svojmu prostrediu (od kvarkov až po nás, od evolučne najstarších temných síl až po tie dnešné-silné a slabé jadrové sily, elmg), čo bude so sebou robiť. Teplota je všade, aj vo fyzikálnych silách podľa všetkého. V každom procese. Nádhera. Ako oportunistický laik si teda predstavujem, že zameranie sa na teplotu by mohlo byť jednou z cestičiek, ako prísť fyzikálne-chemicky na predmet/vec, ktorá preventívne vyšetruje/skenuje človeka na prítomnosť prekanceróznych buniek kdekoľvek v tele. Chybou ľudstva vo vede je absencia „čajových dýchaniek“, ktoré Hertog spomína. Chybou ľudstva vo vede sú nedostatočné medziodborové interakcie a diskusie. Fyzika a chémia sú pre mňa stále najdôležitejším spôsobom hľadania riešení prevencie nádorových ochorení než IT či biológia. Svet IT je sázka na rýchlosť a redukciu prostredia (vzdialenosť redukuje na bod), príde mi ako efektívne predĺžená a extrémne rýchla ľudská ruka, ktorá však zrejme nedosiahne plastickosť ľudskej mysle, zároveň je tiež obmedzená (ako naša myseľ). Možno sa mýlim. Biológovia musia bezodkladne spolupracovať s chemikmi a fyzikmi, diskutovať. Každá kniha mi to len dokazuje, a Dušan Magdolen s kolektívom kedysi publikovali výnimočnú knihu, ktorá zoskupuje články z rôznych odborov.

A na záver to, čo asi nielen pre mňa je útechou, zdrojom vtipov, humoru, byť nad vecou, či napokon o čom som písala cez desať rokov... Linde verzus Hawking. Mnohovesmírnosť verzus jeden vesmír. Predstava, že je nesčíselné množstvo vesmírov je krásna, Schillerova definícia krásy v kozmológii (a nie v umení). Neberte nám ju!, kričím v duchu. V multiverze strácame identitu, je to vzrušujúce dobrodružstvo potom sa zase hľadať, multiverzum láme logiku, zákony, sľubuje nekonečné dobrodružstvo a podáva si ruku s našou fantáziou Multiverzum je literárny svätý grál, na ktorom som budovala vlastný príbeh dlhé roky a preto som čítala knihy podobné tejto. Nuž, po čítaní si „biologickej“ verzii Hawkingovej sekundárnej práce na vysvetľovaní vzniku a života vesmíru, sa momentálne moja analytická časť prikláňa k novej predstave o DVOCH vesmíroch. Nie je ich ani mnoho podľa Lindeho a kol., ani jeden podľa Hawking a kol. Sú dva v jednom... nad touto predstavou sa budem asi pozastavovať najbližšie mesiace, roky :D

Svoje litánie konečne ukončím jazykovým postulátom o jazyku Johna Wheelera a mojím odkazom na knihu od Hertoga: „Žiadne slovo nie je slovom, dokým nie je povýšené na realitu výberom položených otázok a daných odpovedí.“
Ak sa tomuto slovu raz dopracujeme, pomenujeme „pôvod času“.