Plamene inkvizície II. přehled

16.12.2020

K Plameňom inkvizície ma priviedol človek, ktorý mi ukázal, že čítanie nie je len o splnení si domácich úloh a zaplnení stránok čitateľského denníka, ale že mi otvára dvere do ríše, ktorá je plná zázrakov, víťazstiev dobra nad zlom, kde láska a spravodlivosť prekonajú všetko.
Do tohto príbehu som sa zamilovala už veľmi, veľmi dávno, a tá láska stále trvá a nepoľavuje. A práve naopak – prehlbuje sa a silnie každým ďalším prečítaním.
Prvýkrát som ju čítala ako násťročná a pri každom ďalšom prečítaní ma fascinovalo, ako sa aj môj pohľad na dej mení, ako sa vyvíjam ja sama.
Veľa vecí vnímam aj po tých rokoch rovnako - nádej, že aj Šťastena dosiahne na svoje vlastné šťastie, že zlo bude potrestané a intrigy odhalené, pravá láska zmaže rozdiely a bude odmenená večnosťou. Ale nájdu sa aj detaily, ktoré som predtým opomínala alebo vnímala inak. Je to neskutočné, ale tento príbeh ma dokáže úplne poltiť, zrazu sa ocitnem na poslednej stránke a ani sama neviem ako.
Po každom prečítaní mi je clivo, že už je koniec a zároveň sa vždy teším, čo sa mi poodhalí o ďalších päť rokov, keď sa znova vrátim k tomuto pre mňa úžasnému dielu od brilantnej spisovateľky.
Moje najviac milované slová:
„Mne sa zdá, – zašepkala Tajana, – akoby to bola zákonitosť, že šťastie raz príde. Slnko na nebi zakrývali mraky, dvíhala sa búrka, ľudia sa triasli, no ja som trpezlivo čakala. Verila som, že slnko, ktoré je tam za chmárami, musí raz presvitnúť. Musí! Len čakaj a ver, že presvitne…“
„Len si zapamätaj, čo ti poviem. Šťastie nie je nič iné ako dobro! Len a len dobro! To dobro, ktoré zo srdca dávame my ľudia jeden druhému…“
A ak sú knihy, ktoré z celého srdca odporúčam, tak sú to práve tieto dve.