Severná strana vrchu Juliau, dvanásť přehled
Nicolas Pesquès
Takmer celé dielo francúzskeho básnika Nicolasa Pesquèsa vychádza z jediného miesta. Pesquès sa venuje vrchu Juliau v kraji Ardèche rovnako nástojčivo ako Paul Cézanne maľoval Horu svätej Viktórie. V úsilí vyjadriť slovami podstatu i celok krajiny vytrvalo skúma zákutia vnímateľného sveta aj zákutia vlastného písania a prechádza od prírodnej lyriky k testovaniu možností jazyka či k premýšľaniu o priestore mimo neho. Od roku 1980 vyšlo osemnásť častí tejto básnickej série v desiatich knižných zväzkoch. Už viac ako štyridsať rokov sa Pesquèsovo písanie premieňa, tak ako sa nepretržite mení aj krajina a ľudský pohľad na ňu. Dvanásta časť série Severná strana vrchu Juliau v preklade Márie Ferenčuhovej skúma prechod zo svetla do tmy, ktorou je strata blízkej bytosti.... celý text
Literatura světová Poezie
Vydáno: 2021 , Skalná ružaOriginální název:
La face nord de Juliau, onze, douze, 2013
více info...
Můj komentář
Zatím jste nenapsal(a) svůj komentář ke knize Severná strana vrchu Juliau, dvanásť. Přihlašte se a napište ho.
Nové komentáře (1)
Související novinky (0)
Zatím zde není žádná související novinka.
Citáty z knihy (0)
Zatím zde není žádný citát z knihy.
Kniha Severná strana vrchu Juliau, dvanásť v seznamech
v Přečtených | 4x |
v Knihotéce | 2x |
„Hriadky možno čítať obojsmerne. Pokoj sa nevrátil. Bezpochyby preto, že jedna logika nestačí. Nie je pravdivá ani reálna. A je oddeliteľné.“
Súčasný francúzsky autor napísal veľmi pozoruhodnú zbierku básní: bola pre mňa naozaj zaujímavá, inovatívna, čo sa týka naratívu, a krásna, akokoľvek často som si nebol istý tým, čo sa práve deje, hoc som si najprv prečítal záverečný dodatok Márie Ferenčuhovej a hoc som si bol vedomý témy straty.
Formálne sa jedná o dlhé básne rozdelené na kratšie odseky, pri čom vety nie sú usporiadané do veršov. Obsahom však prózou rozhodne nie sú a rovnako sa nejedná ani len o typickú poéziu. Text totiž omnoho viac pripomína inštrukcie k natočeniu filmov (slová ako optika, strih či film nie sú vzácne). Jednotlivé obrazy tak pripomínajú konkrétne a špecifické zábery, ktoré je „nutné“ zachytiť; sem-tam sa však pridá pocit (napríklad častá bolesť) alebo „replika“ poznania. Niektoré obrazy a témy sa opakujú, tak ako sa v autorovej tvorbe neustále objavuje vrch Juliau; v tejto zbierke sa takto napríklad opakuje kručinka, zajac, čierna kniha žltá farba. Neustále, neustále, vždy v inej kompozícii, v inej časti dňa, v inom svetle. Natočiť tento film sa stáva nekonečnou obsesiou, snahou niečo dokonale uchopiť, objasniť a pomenovať. Akoby si pozorovateľ uvedomoval, aké sú hranice slova (tie tiež často v básňach definuje), no stále veril, že neúnavným zachytávaním sveta okolo seba sa mu svet podarí zachytiť.
Ako som spomínal isté obrazy vrátane vrchu sa opakujú, no neustále sú konfrontované s niečím iným a symbolizujú niečo trochu iné: príroda (zver, stromy, skaly) stretáva ľudskú činnosť, či už vo forme potrubí, strojov alebo nástrojov, no nepôsobia si navzájom cudzo: naopak, splývajú prirodzene jedno do druhého; rovnako tak s nimi splýva aj autor-pozorovateľ. Nie sú metaforou jeho pocitov, skôr on akoby v krajine okolo seba nachádzal svoje vnútorné pochody a poryvy. Z času na čas do týchto pozorovaní zaradí vety či naozaj básnické metafory (nikdy však celkom nespadnú do klišé), ktoré nesú konkrétny a pomerne zrozumiteľný význam, zvyšok však pôsobí ako by sme sa ocitli uprostred práce génia, kedy nevieme, kde začal a kde skončí a nemáme šancu všetko pochopiť. Tieto jasnejšie formulované odkazy znejú asi takto:
„Ako si možno myslieť, že vete sa podarí čosi vyhĺbiť. Zviera sa vráti hrabať tam, kde cíti pach.“
Z tohto všetkého teda vyplýva, že sa k zbierke ešte budem musieť vrátiť: starší, skúsenejší a pozornejší a verím, že čítanie bude opäť zaujímavým zážitkom.
Ukážky:
„Potom sa vráti svetlo. Odísť tak jednoznačne a nikdy sa nevzdialiť. Mátať následkom reči a ako reč. Ktorá je sama venovaná tomu ústraniu. Hlboká kručinka. Farba bledne v prospech blízkosti. Zajačí smútok. Všetko, vždy predčasné, keď sa dívame. Pohľad postupuje bleskom a ustaľovaním. A potom ujsť, každý za seba, bez slov, nech nás dobehnú a nechajú tmu, aby dvakrát dokonala dielo. Zasadiť strom na konci knihy. Biela obrazovka. Zomrieť v priebehu niekoľkých hodín.“
„Neobývame reč, to ona odhaľuje nás. Núti nás natiahnuť holú ruku, prekvapený krk. Ťahá nám oči do viery. Aby si telo poradilo so svetom a so slovom, zaživa nás obnažuje a vedie naše sily tam, kde svetlo prestáva. Až k šibenici farieb.“