Skutečný svět demokratické teorie přehled

30.11.2019

Konečne po dlhom čase sa mi podarilo zohnať knihu Iana Shapria ktorú som si musel zadovážiť až v Žiline. Táto takmer štyristo stranová kniha na mňa urobila dojem. Určite vo mne utvrdila môjho demokratického ducha, hoci pre mňa nepredpokladanom smere, ale po poriadku. Demokraciu som si vždy spájal s režimom, ktorý je schopný zabezpečiť spoločnosti neustály progres, táto paradigma bola vo mne natoľko vrytá, že som pokladal demokraciu ako nie dobro samo o sebe ale ako jedine stabilný režim zabezpečujúci permanentný progres. O tom, že to tak nie je som začal uvažovať aj súvislosti s problémom demokratickej masy, ktorá nie je aj napriek svojej inštitucionálnej možnosti schopná dostatočného prerozdelenia dobier na úkor majetnejších. Tento predpoklad postuloval už Marx a vlastne tak podporoval pohľad na demokraciu ako čosi čo treba regulovať inštitucionálne na konštitučnej úrovni, tak aby väčšina nezískala až priveľa moci. V súčasnosti sa tento model nedarí uplatniť z dôvodu fragmentácie a fluktuácie menšín a vytváraniu dočasných aliancií a koalícií v spoločnosti.

Kniha ma taktiež upriamila na vzťah demokracie a životaschopného ekonomického režimu v rôznej podobe, či už neoliberalizmus či walfare state, a že takého ekonomické nadstavby sú životne dôležité pre fungovanie systému.

Problém prerozdelenia statkov v spoločnosti je odveký problém, no jeho problém nespočíva v tom, že niektorí majú viac a iný menej ale v tom, že tí čo majú viac chcú ovládať tých čo majú menej. To je rozpor s demokratickými postulátmi.

Taktiež ma upútal Dahlov prieskum ohľadne demokracie, ktorý objasnil mieru prínosu ústav a ústavného súdnictva pri dodržiavaní a rozvoji ľudských práv, pričom zhodnotil že na udržaní demokracie to má len pramalý význam. Odkazujem tu na Toquevilla ktorý uviedol, že demokracia v Amerike je skôr preto že v nej žijú demokrati.

Taktiež ma zaujala spojitosť demokratického režimu so silným štátom a to že skôr sa k demokracií v Európe dopracujete z absolutizmu ako feudalizmu. Pre chod demokracie je skrátka potrebný suverénny štát. Zaujímavý je aj odkaz na Huntingtonov demokratický test konsolidácie, ktorý spočíva v dvoch po sebe nasledujúcich alternáciách moci. Tento test je skôr rečnícky ako realistický, no ukazuje nám relatívnu stabilitu demokratickej procedúry výmeny mocí.

V kapitole o Najvyššom súde USA možno konštatovať že je inštitucionálnym prostriedkom zápasu rôznych názorových prúdov, pričom tak podporuje legitimitu výberu vôle. Netreba ale zabúdať že hoci Najvyšší súd v USA je právna inštancia nevyhýba sa aj politickým otázkam ako je interupcia atd. ktorú dokáže postulovať v rôznych právnych rovinách tak aby bola táto otázka ktorá axiologicky rozdeľuje spoločnosť relativizovaná na sériu rozsudkov ktoré vytvárajú „quasitautologický“ schémat riešenia toho sporu.

Hlavnou koncepciou Shapirovej teórie demokracie a spravodlivosti je v tzv. teórií nedominancií, čo predstavuje akýsi systém umožňujúce legitímne používanie moci pri dodržaní zásad nedominancie mocí. Poukazujem tu na zaujímavú paralelu s Listami federalistov, ktorá ma upútala ani nie tak v presvedčení toho že americká ústava je tá najlepšia ale v tom, že bola schopná vytvoriť rovnovážny a vyrovnaný systém výkonu moci. To Shapiro vlastne potvrdzuje vo svojej teórii.

Ďalšou zaujímavou myšlienkou je, že demokracia je samonosný systém, ktorý je schopný svojimi mechanizmami zabezpečovať zvyšujúcu sa mieru legitimácie a akceptácie demokratických procedúr, práve kvôli dodržaniu vysokého štandardu dodržania individuálnych slobôd pri akceptácií názorovej plurality.

Veľmi ma upútala aj otázka ako zabezpečiť rozvoj demokracie aj do najnižších sfér spoločnosti do každodenného života pri zachovaní akejsi nadsázky tak, aby sme si uvedomovali, že demokracia nie je cieľ sám o sebe ale že je to funkčný prostriedok pre realizáciu našich snov.

Ian Shapiro vlastne celú knihu stavia na koncepcií silnej väčšinovej demokracií, čo podporuje realistickým náhľadom na funkčnosť demokracie ako spoločenského režimu. To že v demokracií rozhoduje väčšina je pre Shapira vynikajúce a odmieta koncept utláčania menšiny v demokraciách, ktorý je podľa neho odvekým strašiakom. Pluralitná demokracia umožňuje, aby sa vytvárali dočasné centrá moci, resp. záujmov bez nároku na absolútnu pravdu a trvalú moc, uvedený koncept je plne demokraticky legitímny do bodu, keď niekto začne odsudzovať demokraciu ako takú, a proti takýmto demagógom je potrebné použiť aj hrubú silu. Shapiro tvrdí že ak je v spoločnosti spor o legitimitu moci, je to demokratické hoci nepohodlné vládnej moci. Ak sa ale niekto snaží odstrániť demokraciu je nutné použiť všetky sily pre to aby sa tomu zamedzilo. Demokracia je ihrisko politických prúdov a názorov ktoré dáva všetkým férové podmienky.

Shapiro verí vo väčšinu, miestami až nekriticky, vidí v nej základ demokracie a odsudzuje je obmedzovanie zo zásady. Väčšina predstavuje hybnú silu demokracie a omladzuje ju. Shapiro skôr verí neorganizovanej moci neinteligentnej väčšiny ako inteligentnú elitu, ktorá má spravovať štát v prospech všetkých. Svoje tvrdenia opiera aj o Suroweckeho prieskumu odhadu tvoreného priemernými hodnotami.

Shapiro taktiež odsudzuje koncepty Ackermana a Fishkina ktoré spočívajú v akýchsi verejných spoločenských debatách s účasťou odbornej verejnosti pre formovanie „správnych“ názorov (deliberatívnych) v prospech spoločnosti. Shapiro v tom vidí len akési utopické blúznenie. Ja za dennú realitu ktorá sa vykonáva v rozpravách v parlamentoch. Len s tým rozdielom že túto debatu sme prenechali svojim politickým zástupcom, to akou mierou tak robia je inou otázkou. V zásade tu možno naraziť na koncept ROTRY - WEINBERGER – HABERMAS, ktorý snívajú o verejných spoločenských diskusiách a tvorbe zdravého politického náhľadu na spoločenské otázky.