Starořecké báje přehled

30.11.2019

Knihu je potrebné vziať s určitou nadsázkou. Jedná sa totiž o knihu „pomocnú pre školy všeobecne vzdelávacie a pedagogické“. Na druhej strane je veľmi dobré, že autor nekopíruje všetky grécke báje a mýty, ale ponúka ich v spracovanej verzií, pričom pri každej uvádza zdroje.
Asi najdôležitejšie pri gréckych bájach a mýtoch je uviesť, že netvoria homogénnu vrstvu. Sám autor ich rozdelil medzi báje o bohoch, herojoch teda hrdinov, starogrécke eposy o Argonautoch, Trójsky cyklus, Odysseia a ďalšie ako napr. Thébsky cyklus.
Ponorenie sa do sveta starých Grékov má v sebe niečo magické. Jednak je to spomienka na detstvo a také tie lusknutia prstov a hláškou „toto si pamätám“, ale aj určite prehlbovanie chápania týchto bájí a ich súvislostí. Je napr. zaujímavé, že Gréci, rovnako ako Egypťania pokladali za počiatok všetkého večný, nekonečný a temný Chaos. Obdobne pri mýte o zrodení hromovládneho Dia vystupuje moment, keď Krónos prehltol novonarodené dieťa, tak obdobný mýtus mali aj Chetiti. Podobností s ďalšími náboženstvami je neskutočne veľa, napríklad úloha včiel pri kŕmení malého Dia v gréckych bájach a Chetitskom mýte o príchode jari. Taktiež je nápadná podoba bojov vyšších bytostí v dávnych dobách. Po tom čo Krónos vyvrhol svoje pohltené deti, tieto začali ihneď bojovať s Krónom ako aj Titánmi o vládu nad svetom. Tiež Sumeri či Biblia spomínajú obdobné udalosti. Podobne aj Titani, ktorí boli porazení boli zvrhnutí do Tartaru – podsvetia, čo je obdobné ako padlý anjeli. Podobne tak aj predstava raja, kde boh Apollón s hrou na kitharu či flautu lákal k sebe všetku divokú zver a všetci zažívali blaženosť. Rovnako ako najvyšší Chetitský boh bol boh hromu Tešub, aj grécky boh Zeus bol bohom hromu a rozsieval blesky.
Z hľadiska mytológie považujem, za najzaujímavejšiu patrónku mesta Atény, Pallas Athénu. Bola to bohyňa múdrosti a zároveň ženu bohyňu vojny, nepremožiteľnú ochrankyňu v žiariacej zboji.
Asi by nesplnilo účet, opisovať všetky početné mýty, avšak rád by som uviedol aspoň niektoré súvislosti ktoré ma zaujali. Grécke báje nás primárne neučia o šťastných koncoch rozprávok. Je to o chybách, pýche trestoch, dodržiavaní prirodzených zákonov. Najmä príbehy o herojoch nás učia, že boli „len“ ľuďmi, ktorí často spáchali zlé, či hanebné skutku. Na druhej strane ich však svojimi dobrými skutkami a zásluhami prevyšovali. Príbehy nám hovoria aj o sile osudu, kliatbach či ľudských obetách.
Musím konštatovať, že klasická literatúra končí tam, kde sme z nej prestali vyvodzovať príbehy. Napríklad na Homérovu Illiadu nadväzovala Odysseia, Eurypidovu Andromaché a Hekabé, Ífigenia na Tauride; Aischylov Agamenmnón, Choéforoi, Eumenidy; Sofoklov Kráľ Oidipus, Foiničanky, Sedem proti Thébam či Antigoné no tiež Vergiliova Aeneis či Ovídiove Metamofózi. Novšie Danteho Božská komédia.