Vášeň, ktorá spája přehled

01.09.2024

„Pamäť človeka nie je však najspoľahlivejším prenosovým médiom. Poznatky sa vplyvom času a rozličnej miery porozumenia môžu ďalej interpretovať odlišnými spôsobmi. Podobne je to s úlomkom skla, ktorý vhodíme do rieky. Časom sa pôsobením vody a piesku obrúsi natoľko, že stratí svoje ostré rysy, niekedy sa zmení aj jeho pôvodný stav a inokedy sa zdeformuje natoľko, že pri pohľade naň máme problém určiť, o aký materiál vlastne ide.“ /s. 46/V lete 2024 som zažil príjemne zvláštny okamih. Nakontaktoval sa na mňa Ján Bocan s tým, že na nete videl môj inzerát, predával som kultový sci-fi komiks Ľudia a netvory, ktorý v slovenskom a českom jazyku vyšiel v 9O. rokoch, kedy vychádzali tony úžasných (ale i menej úžasných, napriek tomu... úžasných, ehm) komiksov. Veci dopadli neočakávane: nakoniec to bol paradoxne on, kto mi niečo poslal. Okrem dvoch komiksov Posledného mohykána (z tvorivej dielničky legendárneho slovenského komiksového guru Fera Mráza) pribalil útlu, na prvý pohľad nenápadnú knižku s názvom Vášeň, ktorá spája. Jej autorom bol on sám. Nie, neukrýva sa pod týmto názvom príbeh z červenej knižnice, lež prehľad o desiatich rokoch organizovania zberateľských aktivít v Snine a okolí. Nikdy som si nemyslel, že si raz s chuťou prečítam knihu o čomsi takomto. A predsa sa stalo. Život je proste nepredvídateľný. Ale prečo ma prekvapuje, že sa mi kniha páčila? Sám som ostatne kedysi bol zberateľom. V detstve a puberte som zberal so starším bratom všetko. Samolepkové albumy (áno, máte česť s osobou, ktorá dodnes vlastní KOMPLET vyplnený album Jurského parku), poštovné známky, samolepky z Koukou-Roukou, ale tiež plagáty, fotosky z kina, pogy, céčka, figúrky He-Mana a spol., samozrejme komiksy a v neposlednom rade stovky, tisíce vrchnákov z alka a nealka, ktoré sa v tých dobách, nie ako dnes, vyznačovali tým, že firmy na ne umiestňovali celkom pekné obrázky špecifické pre tú-ktorú značku. Moje nadšenie pre zberateľstvo viedlo dokonca tak ďaleko, že keď nebolo zberať čo zaujímavejšie, zberal som hokejové kartičky. Ja! Hokejový analfabet, ktorý ani poriadne nevie, čo je to hokej. Takže áno, kniha ma vzala na chvíľu späť do 9O. rokov. Ako editor by som jej akiste vytkol sem-tam kostrbatejšiu štylistiku a autorovi ušlo viacero gramatických chýb resp. preklepov, ale vo všeobecnosti sa mi kniha páčila a miestami na mňa dokonca hlboko zapôsobila, viď. nečakaná, pôsobivá pasáž rozprávaná z pohľadu mesta (!). A tie Mrázove komiksy mi poslal zadarmo. Pretože zberatelia si musia pomáhať a najdôležitejšia je v tomto krásne bizarnom odvetví ostatne láska, vášeň a zapálenie pre vec. Nemám pravdu?