Čas zahojí všetky rany

recenze

Pôjdem tam, kam pôjdeš ty (2020) / marcoz

Siahnuť po náročných témach, ktoré čitateľa deprimujú, respr. mu minimálne vženú slzy do očí, je občas riskantné. V rukách neskúsených autorov môžu ľahko vybuchnúť a ani zďaleka sa nepriblížia naplneniu pôvodného zámeru. Americká spisovateľka Nina LaCour sa rozhodla na námete smrti najlepšej kamarátky založiť dokonca svoj debut. A hoci vyšiel už v roku 2009, nijako to neznižuje jeho hodnotu, skôr naopak. Bolo príjemné vrátiť sa do čias, keď mládež ešte neovplyvňovali sociálne siete ako dnes, a pri čítaní si prakticky ani neuvedomíte, že príbeh sa odohráva pred viac než desiatimi rokmi. Doba sa možno trochu zmenil, ale ľudia ostávajú vo svojej podstate rovnakí. Všetci túžime po láske, nádeji a pochopení. A to aj vtedy (lepšie povedané práve vtedy), keď necítime nič viac než prázdnotu.

"Mala som si všimnúť, ako veľmi sa bojí. Na to sú predsa priatelia: všimnú si, keď sa niečo deje. Navzájom si pomáhajú. Vidia to, čo rodičia nie. Keby som mohla vrátiť čas, postavila by som sa s ňou pred zrkadlo a vymenovala jej, čo všetko je na nej úžasné. Neodišla by som, keď občas znenazdajky spanikárila a stíchla. Namiesto toho by som pustila nejakú hudbu, sadla si na koberec a chrbtom sa oprela o stenu jej izby v nádeji, že aj keď možno nepreniknem do najtemnejších zákutí jej mysle, počkám na ňu aspoň tu, vonku." (str. 100)

Caitlinina priateľka Ingrid spácha na konci školského roka samovraždu a od tej chvíle sa Caitlin ocitá v kolotoči smútku, viny a odmietania svojho okolia. Keďže čelí dovtedy nepoznaným emóciám, odcudzuje sa od rodiny, ktorá ju nedokáže pochopiť, a so stratou sa vyrovnáva po svojom. Aj keď to znamená samotu, frustráciu a nechuť vrátiť sa k bežným činnostiam, ktoré jej kedysi prinášali radosť. Celkovú prázdnotu, ktorá nastala po Ingridinom odchode, ešte zvýrazní nadchádzajúce leto a dlhé voľné dni. Návrat do školských lavíc je síce v tomto zmysle vykúpením, no zároveň aj obrovskou skúškou. Caitlin nie totiž pripravená na všetky reči, pohľady a prejavy účasti. Nikto predsa nepoznal Ingrid tak dobre ako ona... alebo ju nepoznala ani ona? Caitlin prepadá výčitkám a otázkam, či mohla nejako zabrániť tragédii, či bola dostatočne pozornou kamarátkou...? K rozlúsknutiu záhady Ingridinho vnútra jej dopomôže jej denník, ktorý objaví vo svojej izbe. Dávkuje si ho po kúskoch a pomaly odhaľuje jej skryté pocity, myšlienky i bolesti. A popri tom, ako sa ponára do mysle utrápenej priateľky, absolvuje i svoju očistu a návrat do života. Pretože ona ešte má šancu užívať si každý východ slnka, pohladenie milovaného človeka a drobné láskavosti, čo vyznievajú ako samozrejmosť, ale všetci ich potrebujú. Caitlin postupne nachádza nové priateľstvá i prvú lásku, a to i za pomoci umenia. To je, mimochodom, jedným z pilierov deja. Páčilo sa mi, že nešlo o literatúru, z čoho sa stáva pomerne veľké klišé, ale o fotografovanie. Bolo zaujímavé dozvedieť sa niečo z tohto súdka, tmavé komory majú svoje čaro, rovnako ako vnímanie krásy vo všedných veciach. Zároveň sa vďaka tomu rozvíja aj vzťah Caitlin a učiteľky fotografie. Je fajn, že Nina LaCour pojala postoje k smrti mladého dievčaťa z rôznych uhlov. Nemyslite si však, že celá kniha je venovaná smútku. Prevažuje skôr v úvode, kedy je rana ešte čerstvá, postupne dej prechádza do klasickej tínedžerskej vzťahovky, kde sa riešia prvé lásky, smerovanie života a rodinné väzby. Krátke kapitoly vás nútia čítať ďalej a ďalej, stránky sa obracajú takmer samy. Kdesi som zachytil tvrdenie, že autorkine romány sú útle, s čím veľmi nesúhlasím. Rozsah je optimálny, veľkosť písma tiež a obsahovo presahujú rámec cieľovej skupiny.

"Nijaký chalan ma ešte nevidel v podprsenke. Čakám, kým sa na mňa pozrie. Konečne zdvihne zrak. Tvár mu očervenie. Pomaly preglgne. Opatrne sa prisuniem bližšie k nemu, preplazím sa cez tisícku pastelovo sfarbených krajín, posadím sa mu na kolená, nohy mu oviniem okolo pása a pobozkám ho. V ústach má chladno a jazykom sa obtriem o mätovú žuvačku. Teplými rukami ma pohladí po chrbte a ja uvažujem, či niekedy sníval o niečom takom, či o mne už takto premýšľal. Dúfam, že áno, lebo zvyčajne nie som taká odvážna." (str. 127)

Kniha Pôjdem tam, kam pôjdeš ty je krásnym vyznaním. Vzdáva poctu priateľstvu, potrebe všímať si pozornejšie svoje okolie a podať pomocnú ruku tým, ktorí o ňu sami nedokážu požiadať. Autorka sama priznáva, že k napísaniu románu ju podnietili vlastné skúsenosti zo školských čias, a zrejme každý z nás pozná niekoho s podobným problémom, s akým sa potýkala Ingrid. Preto oceňujem aj kontakty pre prípad psychickej krízy a otázky na zamyslenie, hoci vyznievajú ako úlohy z učebnice literatúry... Myšlienky v tomto diele sú silné, to nepochybne, i keď dejovo kniha občas zakolíše a ustrnie na mieste. V závere však všetky motívy do seba pekne zapadnú a dojem z čítania vo vás bude rezonovať ešte dlho.

V tú noc Ingrid sľúbila Caitlin: „Pôjdem tam, kam pôjdeš ty.“ Na druhý deň je však všetko inak. Ingridin náhly odchod zastihne Caitlin nepripravenú. V novom živote bez umenia, smiechu, hudby a radostí, ktoré spolu zdieľali ako naj... více

Komentáře (0)