Na pomedzí dvoch svetov

Príbeh je radený do troch podstatne odlišných častí: ako sa spoznali dvaja hlavní hrdinovia (Tom a Isabel) a čo tomu predchádzalo; keď našli dieťa a posledná sa pozerá na akceptáciu zodpovednosti za prijaté rozhodnutia. Práve o poslednej časti môžeme hovoriť ako o kľúčovej z hľadiska čitateľského záujmu, vtedy vrcholia vnútorné, ale aj vonkajšie konflikty medzi postavami.

Čo je dôležité povedať už na začiatku: rozhodne nejde o plochú červenú knižnicu, hoci prvky romantiky v knihe nájdeme. Autorka skôr kladie dôraz na nazeranie na život a vnútorné rozpory dvoch postáv: Toma, ako bývalého príslušníka armády, do seba schúleného človeka, ktorý sa nemálo upol na uctievanie predpisov a ľpel na svojej cti, hoci to v súvislosti s jeho rodinným zázemím vyznieva paradoxne.

Tou druhou smerodajnou postavou bola jeho vyvolená, Isabel. Veselé, bezprostredné dievča, svojím spôsobom odvážne, nebojácne išla za možnosťou života s Tomom, hoci proti nim hrali nielen vekový rozdiel, ale aj ich povahová nesúrodosť. Napriek tomu bolo ich stretnutie akoby balzamom pre Tomovu doráňanú a často skúšanú dušu. Boli ako dve lode s príliš rôznorodým kurzom na to, aby sa nikdy nestretli, aby si nakoniec neboli prístavom. V tomto prípade výstižnejšie: majákom.

Čo je celkom sympatické, hýbateľov deja spoznávame skôr cez ich konanie, dialógy (sem-tam vnútorné monológy), než podľa vykreslenia ich fyzického zjavu  a zbytočného nafukovania. Nie sú nám podsúvané žiadne umelo skrášľujúce verzie, ale napriek tomu nejde sa nestotožniť s nimi, či aspoň nevcítiť sa do ich ubiehajúceho života na úplnej samote. 

Na začiatku ma celkom ohúrila, nemilo, štylistická neučesanosť. Tak som dumala, čím alebo kým to asi je: čiastočne za tým bude aj samotná spisovateľka, predsa len ide o debut, ale veľkou mierou sa tiež pričinila prekladateľka, ktorej úlohou bolo pôvodný anglický jazyk ladne pretaviť do štylisticky náročnej slovenčiny. Lenže, či to už bude mojím zahľadením sa do príbehu, alebo skutočným stavom, štýl sa uberá dobrým smerom, pokusy o umeleckosť nevyšli naprázdno a sme svedkami stupňovanej zručnosti so slovami. Na niektorých miestach drásajú oči mechanické (doslovné) zliatiny slov a každé ďalšie prirovnávajúce „ale“ ani nevravím, ale postupom času (nie tak ďaleko od začiatku) začne príbeh odsýpať, dávať zmysel a prebúdzať zvýšený záujem aj napriek tomu. Sprostredkúva atmosféru príbehu, nielen austrálskeho kraja - od zatrpknutosti, cez prebíjajúce sa lúče, lásku, a teda šťastné obdobie a neskôr vykresľuje pochmúrnymi farbami životné zlomy. Rozprávanie je prerývané objasňovaním životov viacerých postáv, čo vyznieva viac ako obohacujúco, pomáha nám pochopiť konanie, ktoré je dôležitým súkolím celého obrazu.

Hrôzy vojny sú poňaté nie príliš plastickými opismi, skôr impresiou a ladením vzhľadom na zásah do života, do vojensky vytvarovaného zmýšľania Toma.

Dôležitým odkazom pre čitateľa je aj rodina, jej mnohoraké vykreslenie a čo sa mne osobne dostalo pod kožu boli, pre niekoho, takmer neviditeľné myšlienkové šperky, nedevalvované hodnoty a vnútorná rozorvanosť čestného Toma v tom, či uprednostniť povinnosť, alebo túžbu po lepšom, aj keď len na niekoho úkor. Nie je ľahké, keď sa vám vaše pravidlá smejú do ksichtu a práve to sa stalo jemu.

pôvodne na: 
http://lenaaoi.blogspot.sk/2012/08/rc-recenziam-l-stedman-svetlo-medzi.html