Nič nekončí

Aj ten, kto čítal Priechod už veľmi dávno, nemusí sa báť, hneď na začiatku druhého stranového kolosu je sumár, ktorý vovedie človeka znovu do obrazu. Ale kto by zabudol na Amy, výrov, Petra, Aliciu a zápas sveta proti nedobrote? Málokto, lebo Priechod bol úderný, spádny, novinka v pozeraní sa na realitu s akýmsi osobitým čarom, ktorému málokto odolal (čísla hovoria jasnou rečou.)

Do príbehu Dvanástky sa vkliesnime spolu s Amy, päť rokov po páde prvej kolónie. Kerville sa stal jej a ich domovom a Cronin nám hneď a zaraz predostrie neradostné správy, ak ste si isté osoby z jednotky zaľúbili. Nie je čas na zármutok, prichádzajú nové tváre s inými a zároveň tými istými existenčnými problémami... Medzitým sa však znovu ocitáme aj v roku 0, a teda v čase, keď boli výri ako utrhnutí z reťaze a likvidovali všetko svoje „žrádlo“ naraz (kým nezistili, že aj im pôjde čochvíľa o krk, ak to pôjde týmto tempom). Keď sa formoval odpor, prvé kolónie a keď mená ako April a Kittridge alias Posledná denverská bašta predstavovali aspoň akú takú záruku, že vzdor má zmysel. Tváre a mená, ktoré v budúcnosti mali znamenať a znamenali dosah. Výhonky, čo prerástli svoju dobu vo svojich pokračovateľoch.

Potom je tu Domovina, „milovaná“ a všetkými „uctievaná“, kde sa to výrie „papaníčko“ necháva zotročovať a zdierať kvôli kusom odrobiniek. Je to časť, keď sa rapídne zdvíha záujem o čítané riadky. Písaná je zaujímavo, miestami naozaj plasticky a nejeden raz prebúdza k životu aj rebéliu v čitateľovi.

Napriek úpornej snahe spisovateľa, Dvanástka mala dosť ťažkopádny začiatok, pričom prílišná rozkúskovanosť rozprávaných dejov prichádzala s tendenciou trieštiť dojmy. Nebola to ani novinka, Priechodníci by mali byť zvyknutí, ale čo sa v jednotke javilo ako proporčné prerozdelenie literárnych kompetencií, to sa v dvojke ukázalo ako čistý priestrel. Nevyváženosť a rušivosť, aj tak sa to dá nazvať. Čo vychodí jedine ako veľká škoda, keďže tento problém hlavným líniám so známymi firmami kradol čaro. 

Odhliadnuc od toho, blízkym pre nás môže byť a bol šibeničný humor, ktorý sa tu pestuje ako levanduľa v Provensálsku. A kto rád objavuje taje vojenského života, davizmu, koho fascinujú vyhrotené situácie, ten naozaj nemá prečo váhať. Nuž a pre tých, ktorí neustále zbroja proti systému si tiež budú hovieť, pretože kniha nabudzuje spriaznený dojem, že keby mali kompetentní viac rozumu, dalo sa všetkému zabrániť (ako aj teraz). Písať Cronin teda naozaj vie, dialógy rozdáva primerane a nie samoúčelne, ale...

Posolstvo knihy nadobúda kontúry, speje ku gradačnej kataklizme, snaží sa o scény zasahujúce všetky sféry ľudského jadra, napriek tomu som musela tuho rozmýšľať o deji a o postavách, pretože kniha ma natoľko neprebrala, ako Priechod. Miestami dokonca prichádzal pocit, že ani neviem, čo chce autor povedať, pochyby, či ho vôbec chápem. Kdesi nastal skrat. Je však možné, že v istých kruhoch sú vyššie spomenuté negatíva istou výhodou a nemôžem nesúhlasiť, že Dvanástka bola zaujímavá, lež jej čosi výrazné chýbalo. Nuž, tretie pokračovanie bude mať možnosť zaklincovať dojem. Akým spôsobom či smerom? Uvidíme.