Recenzia pre D2

recenze

Čo ak mi Krása niečo odkáže,
ale ku mne sa to nedostane?
Sám vnútorný rozpak z toho
akoby sa vo mne kládol na lopatky.
Ján Šimonovič: Krása

Šimonovičov básnický svet symbolizuje totiž sám život, jeho báseň
je hľadanie v priestore, ktorý nikdy a nikde nekončí.
Dalimír Hajko

Ján Šimonovič. Priznám sa, že ako vyznávač slovenskej poézie, predovšetkým Mihálika, Novomeského, Válka, Krasku či štúrovcov, som nepoznal tohto zaujímavého básnika. Základné informácie o ňom hovoria, že ide o rodáka zo Siladíc, ktorý patril k tzv. trnavskej skupine konkretistov.

Program konkretistov sa zameriaval skôr na estetiku, odmietali teda kultúrno-politický rozmer. Písali skôr literatúru pre deti, umelecký preklad a poéziu (Hajko sa im venuje v samostatnej kapitole a pripomína, že do skupiny patria okrem Šimonoviča autori ako Ján Stacho, Ján Ondruš, Jozef Mihalkovič a Ľubomír Feldek). Podľa Hajka bol ich špecifikom zmysel pre detail.

Šimonovič publikoval v Mladej tvorbe, debutoval zbierkou Pyramída, inšpiroval sa nadrealizmom a surrealizmom, pričom sa zameriaval na estetické vnímanie harmónie života a prírody. Hajkovu knihu už spomínala v Pravde, Helena Dvořáková pri príležitosti nedožitých 80. rokov básnika Šimonoviča. Dozvedáme sa tiež, že Dalimír Hajko recenzoval Šimonovičove básnicke zbierky a vyzdvihoval jeho humanizmus. V úvode knihy Hajko pripomína, že autorovu poéziu je možné pochopiť iba ako celok, teda od prvých básní až po posledné, čo nie je možné pre čitateľa, ktorý sa Šimonovičovou tvorbou stretáva prvý krát. Hajko pripomína, že autor prešiel od vitálneho optimizmu až k existenciálnej skepse, nedôvere a bolesti. V jednej z posledných básni takto bilancoval svoju tvorbu: Čítam dnes svoje staré i nové básne nastúpené v korektúrach, z ktorých vylupujem ich lupiny aj smeti tlačiarenských chýb Tridsaťročné scenérie mi báseň udržiava v čerstvosti ako rajské záhrady z mladšej doby čistoty. Podľa Hajka to symbolizuje, že jeho poézia a filozofia nemala začiatok, ani koniec. Je mikrohistorická, aj makrohistorická (hľadá súvislosti medzi dejinami a každodennosťou). Je v nej vlastenectvo, humanizmus, samota, i potreba zbližovania, láska, príroda, pohyb, antropológia, svetlo a čas, viera a Ježiš chudobných.

Ak napríklad o Rúfusovom videní sveta do vysokej miery platí tvrdenie existencialistického filozofa Jeana Paula Sartra (1905 1980), že dejiny vytvára aj naše najintímnejšie gesto, teda skutok, čin, u Jána Šimonoviča predstavu onoho objektívneho ducha, ktorý charakterizuje istú etapu dejín, tvorí a formuje výlučne náš vlastný názor a osobný postoj, ktorý činu predchádza. (Dalimír Hajko)

Šimonovič sa podľa Hajka usiloval o odhalenie zmyslu nášho bytia, vyjadrenie existenciálneho stavu jednotlivca. Snažil sa priblížiť čitateľovi krásu prítomného a priblížiť proces tvorby. Výrazným fenoménom jeho tvorby je samota v kontraste jeho túžby po priateľstve, humanizme a spolupatričnosti. Samota pre autora bola bránou k témam prírody (príroda ako stav duše, portrét osobného sveta básnika), lásky, duchovna (humanistický a sociálny odkaz kresťanstva, anti-majetnícke posolstvo Krista), ale aj vzťahu k druhým, všíma si Hajko. Duchovno bolo pre básnika v závere života východiskom po sklamaní a skepse z apatie. Autor mal svojou poéziou ambíciu oslovovať ľudí; nechcel teda tvoriť akési umenie pre umenie. Podľa Hajka bola jeho tvorba výzva k tvorbe pre mlčanlivých. Akoby úzkosť z nemožnosti priblíženia sa k ľudom sa zrkadlí práve v tvorbe o samote. Báseň bola preňho určitou duchovnou situáciou, píše Hajko, ktorý sa v mnohých svojich knihách venuje práve existencializmu, možno i preto sú autorovi knihy Šimonovičove básne tak blízke.

Podľa Hajka cesta ku kozmopolitizmu nemôže ísť cestou popretia národných tradícií, a práve na toto poukazuje Šimonovič. Úloha básnika je v tomto zmysle stať sa prievozníkom:

podobne ako ten skutočný prievozník, ktorý žŕdkou z tvrdého dreva, okutou na konci kusom železa, pretískal od rána do noci ťažkú loďku z jedného brehu na druhý, tak aj básnik posúval loďku slov a veršov od jedného obrazu k druhému, od jedného problému k iným, od jednej osvedčenej, vyskúšanej myšlienky k novým, nádejným a nevšedným ideám, ktoré vyslovoval v básňach a hľadal v nich prekonanie tradície, ale zároveň aj jej zachovanie.

Počiatok národnej identity nachádza Šimonovič v dedine. Hajko venuje v knihe celú stať Šimonovičovmu vzťahu k mestu a dedine: Akoby básnik chcel prekonávať bolesť z prítomnosti nostalgiou za dedinským svetom svojho detstva, svojej mladosti, akoby sa ho bál zrieknuť, hoci sám cíti, že tým dynamickejším, hoci nie krajším a príťažlivejším elementom je mesto a celá reťaz problémov.. Snaha prekonať mesto a dedinu však napokon vyústi do návratu k dedine.

Literatúra je akciou proti nedostatočnosti človeka. Literáti sú zatieňovačmi ničoty, iba literatúra zaľudňuje zem. (Bertold Brecht)

Hajko zdôrazňuje Šimonovičovu zásadu, hovoriť pravdu, čo sa prejavilo v jeho básňach, ale aj esejistickej a publicistickej tvorbe reflektujúcej globálne environmnetálne a militantné hrozby. Ešte ma desí vojna, lebo sa ma týka, vyznáva sa v básni Pokoj. Šimonovič zdôrazňoval humanizačnú funkciu kultúry.

Ku koncu som písal,
že treba hovoriť pravdu o pravde aj o nepravde,
zamkol som všetko rýmami
v železiach rytmu
pred vykrádačmi hrobov.

V poslednej kapitole knihy sa Hajko venuje prekladateľskému rozmeru Šimonovičovho odkazu. Šimonovič prekladal napr. Jesenina či Gederica Garcíu Lorca. Slovo je totiž vo všeobecnosti cestou k pochopeniu cudzích myšlienok transformované slovo v preklade z jedného jazyka do druhého vytvára novú skutočnosť v novom kultúrnom prostredí Prekladanie malo vplyv aj na vlastnú autorskú tvorbu Jána Šimonoviča, píše v súvislosti s prekladmi Hajko.

Hajkova kniha venovaná Šimonovičovej básnickej tvorbe rozhodne nie je ľahkým čítaním. Autor knihy, podobne ako autor, ktorému je kniha venovaná majú spoločný existenciálny prístup. Kniha môže byť nielen estetickým, ale aj duchovným zážitkom pre tých, ktorí hľadajú. Je pozoruhodné ako sa umením jazyka podarilo Dalimírovi Hajkovi vystihnúť jeden svet, jedného básnika. Svet, ktorý je svetom jeho, i nás všetkých.

Úsilím autora tejto knihy bolo preniknúť do myšlienkovej podstaty básnickej tvorby Jána Šimonoviča, básnika z okruhu tvorcov patriacich k Trnavskej skupine, ktorí výrazným spôsobom určovali tvár slovenskej poézie druhej polovice d... více

Komentáře (0)