Recenzia pre D2

recenze

Literatúra faktu Jozefa Leikerta (2018) / Akademik1991

Jozef Leikert je viacrozmerný autor: poznáme ho ako citlivého básnika, prekvapujúco objavného autora literatúry faktu aj ako vytrvalého a hĺbavého historika. V Leikertovej osobnosti sa spája historik s básnikom, investigatívny novinár s triezvym zaznamenávateľom spomienok osobností, ktorých sa dotýka predmet jeho skúmania. (Dalimír Hajko)

Krátkymi esejami postupne predstavíme viacero osobností Slovenska, ktoré sa svojím dielom a postojom k životu natrvalo zapísali do slovenských, európskych a neraz i svetových dejín
.Beda národu, ktorý si neváži intelektuálov a nevie si zastať ich diela. Masaryk kedysi povedal, že národ bez rozumných ľudí je ako telo bez rúk. Hluché, slepé, nevšímavé. Navyše necitlivé a napoly mŕtve.
Jozef Liekert

Leikertovo dielo je napísané nielen erudovane,
ale najmä s citom a láskou, tak ako je napokon
u tohto autora zvykom.
Miroslava Poláková

Pri hodnotení nasledujúcej knihy budem viac osobný. S básnikom, historikom a spisovateľom Jozefom Leikertom mám tú česť sa poznať ešte od čias pôsobenia na Katedre kulturológie FF UKF v Nitre, kde pôsobil spolu s Dalimírom Hajkom. Jozef Leikert oživil nitriansku kulturologickú katedru organizovaním unikátnych vernisáží, kde pozýval celý rad významných slovenských výtvarníkov. Svojou činnosťou tak do Nitry priniesol osobnosti celoslovenského, ba aj svetového významu. Vďačím mu za mnohé a veľmi ma potešila aj jeho účasť na prezentácii mojej knihy. Najviac ma Jozef Leikert inšpiroval svojou osvetovou činnosťou, vyzdvihovaním významných osobností slovenskej histórie a snahe pomáhať a propagovať talentovaných umelcov. Dalimír Hajko venoval Jozefovi Leikertovi hneď dve monografie, z ktorých prvá z nich opisuje jeho básnickú tvorbu, druhá nám ukazuje Leikerta ako historika a kulturológa. Leikert pracoval ako vedecký pracovník Historického ústavu SAV, stal sa hovorcom prezidenta Slovenskej republiky, je členom Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska, získal celý rad ocenení doma aj v zahraničí.

Dalimír Hajko v úvode knihy zdôrazňuje, že Leikert ako autor literatúry faktu sa logicky inšpiruje impulzmi dejín, no nie je mu cudzí ani pohľad básnika. Vyzdvihuje individuálne vzopätie v súradniciach zápasu o zachovanie spoločenstva. Spoločným znakom jeho tvorby je zachytenie malých osudov v súvislostiach veľkých historických udalostí, čo ho spája aj so samotným Hajkom, ktorý podobný prístup aplikoval napríklad v uvedenej knihe Slovenské provokácie. Liekert využíva metódu novej historiografie, tzv. orálnej histórie (tú považuje Hajko za veľký krok vpred v oblasti slovenskej historiografie).

Pod anglickým termínom oral history do slovenského jazyka najčastejšie prekladanom ako orálna história, čiže ústne reprodukované zážitky, vyslovená, hovorená história, vyrozprávané či prerozprávané dejiny máme na mysli relatívne mladú, ale intenzívne sa rozvíjajúcu historiografickú metódu poznávania a interpretovania historických javov, ktorá čerpá zo živých prameňov zo svedectiev ústnych (v niektorých prípadoch zaznamenaných i písomne, napríklad v podobe denníkov, korešpondencie a pod.), ale vždy autentických výpovedí Ide teda o istý typ demokratizácie histórie: k slovu sa dostáva (aj) jednoduchý človek, písomné dokumenty majú pritom síce dôležitú a nezanedbateľnú, ale predsa len v danom kontexte pomocnú a sekundárnu funkciu, podobne ako známe štatistické fakty. Dejiny tvoria živí ľudia, ktorí nie sú iba štatistickými údajmi, číslami, ale ktorí aktívne, slobodne a vážne konajú. Dejiny sa takto prostredníctvom orálnej histórie ako kvalitatívnej výskumnej metódy zaľudňujú, stávajú sa živým zaznamenaním ľudských osudov, píše Hajko.

Hajko zdôrazňuje predovšetkým umenie klásť otázky. Prostredníctvom tejto metódy sa snažil Leikert zachytiť ľudskú veľkosť, silu ducha, odvahu, vytrvalosť a nezlomnosť viery vo vyšší princíp bytia v kontrapunkte s ľudskou malosťou, mravnou slabosťou, malichernosťou, bezcharakternosťou, podlosťou a zradou. Hajko tiež poukazuje na ambíciu hľadania objektívnej pravdy. Pýta sa:

Môže literatúra faktu nejakým spôsobom prispieť k procesu hľadania historickej pravdy? A ak áno, čím, akým spôsobom? Na tieto otázky historik a spisovateľ literatúry faktu Jozef Leikert nikde neodpovedá expressis verbis, nevyjadruje sa k nim formou odborného textu, ale jeho odpovede sú implicitne obsiahnuté v prístupoch k jednotlivým témam, ktoré vo svojich prácach spracováva.

Pripomína, že Leikert uprednostňoval tzv. koherenčnú teóriu pravdy, ktorá je založená na kritériu logickej bezrozpornosti, neprítomnosti rozporu v systéme iných relevantných výrokov. Jozef Leikert chce povedať, že pravdivosť tvrdenia musí byť vždy vnímané na základe komplexu vzájomne nezávislých odpovedí týkajúcich sa toho istého problému. Preto Leikert konfrontuje záznamy spomienok jednotlivého interviewovaného pamätníka (narátora) so spomienkami iných, nezávisle vypovedajúcich svedkov. Liekert má podľa Hajka blízko k individualistickému, osobnostnému pohľadu na historické fakty. Snaží sa prostredníctvom individuálneho zachytiť objektívne.

Hajko si z Leikertovej tvorby vybral nasledujúce nosné témy: prenasledovanie českých študentov v novemberi 1939 s dôrazom na individuálne životné peripetie, biografické rozhovory s osobnosťami slovenskej a českej kultúry)

Leikertove rozhovory sledujeme predovšetkým v dialogickej podobe nie príliš vzdialenej klasickému platónskemu dialógu (Ladislav Ťažký, Jozef Kroner, Josef Kocourek, František Kele, Jaroslav Siman) alebo v monologickej podobe (Ladislav Mňačko). Niekedy aj v podobe fiktívnych rozhovorov v listoch priateľovi v podobe epistolárnej prózy (Marek Frauwirth), hoci aj v tomto prípade je základom textu dialóg, ibaže reprodukovaný v monologickom tvare, bez účasti druhej strany. (píše Dalimír Hajko)

Leikert problematizuje mená ako Vavro Šrobár, Pavol Strauss, Ladislav Hanus, Tomáš Garrigue Masaryk, Ladislav Ťažký, Ladislav Mňačko, Peter Liba, Vincent Šabík, Andrej Tušer a ďalší. Objektom Leikertovho záujmu boli predovšetkým zrelí tvorcovia nielen nepríliš dávnej slovenskej (v niektorých prípadoch i českej) histórie našej spoločnosti a kultúry, ale aj našej prítomnosti, píše Hajko. Významnú časť svojej tvorby Leikert venoval osobnostiam viery: Ladislavovi Hanusovi a Pavlovi Straussovi (venoval im hneď dva zborníky).

Po dočítaní všetkých príspevkov som si nie celkom istý, či sa nám podarilo Ladislava Hanusa dostatočne uchopiť a spracovať. Zdá sa mi, že naša generácia na Ladislava Hanusa ešte nedorástla a nejaký čas pravdepodobne potrvá, kým ho pochopíme a vo všetkom mu porozumieme

Pavol Strauss mal vždy čo povedať ako lekár, spisovateľ, filozof, kulturológ Má nám čo povedať aj dnes, možno viac ako kedykoľvek predtým, keď sa číta menej, keď máme jeden k druhému ďaleko, keď sa nepočúvame, keď sme voči sebe nevšímaví a málo pozorní. Kdesi sa stala chyba: kultúra a umenie neurčujú životný smer, udáva ho ekonomika, biznis, mamona, túžba po bohatstve. Všetko je v popredí, iba duchovno človeka sa pomaly stráca. píše Jozef Leikert.

Leikert tiež problematizuje rozpoltenosť osobnosti Ladislava Mňačka. Podčiarkuje citát: Slánskeho, Londona, Clementisa, Novomeského sme odsúdili všetci, čo tu sedíme, možno okrem tých, ktorí vtedy boli v pionierskom veku. Všetci sme nechceme tu spytovať dôvody prečo, či zo strachu, či zo slepej viery, či z neznalosti dvíhali ruky na aktívoch, schôdzach za hanebné rezolúcie, ktoré sme neraz sami formulovali. Všetci sme v akomsi zúrivom zápale kričali ukameňujte ich. Zároveň však Leikert dodáva: Mňačkovi niekedy nerozumiem, jeho vyjadrenia boli neraz rozporuplné. V niektorých článkoch či knihách je nebojácny, radikálny, ba až revolučný Často bol však naivný, niekedy až servilný, ako napríklad pri bezvýznamnej správe hodnotiacej tretí spisovateľský zjazd, na ktorý už mnohí zabudli. Hajko k tomu dodáva, že Liekert nevníma Mňačka nekriticky, kritizuje hodnotí jeho servilnosť či machiavelizmus. Podľa Hajka Mňačkova servilnosť mohla vyplývať aj z toho, že by sa k ideám, ktoré zastával hlásili ľudia, ktorí im nerozumeli. Hajko píše:

Netreba však zabúdať, ako upozorňuje Jozef Leikert, že Mňačko bol vo februári 1948 v Prahe najvychytenejším novinárom Rudého práva a politici sa bili, aby chodil na ich akcie a písal o nich Leikertova kniha nie je adoračný spis, ale problémová analýza.

Podobne ako Mňačkovi sa Leikert venuje osobnosti Ladislava Ťažkého, a to v knihe Testament svedomia. Podľa Hajka sa Leikertovi podarilo v tejto knihe zachytiť charakteristickú črtu Ťažkého diela dotýkanie sa minulosti s prítomnosťou:

Leikert dokázal odkryť mnohé zákutia spisovateľovho vedomia i svedomia, dokázal odhaliť zjavné i skryté súvislosti života tohto majstra slovenskej prózy Problém svedomia, obetavosti a zodpovednosti ako etických kategórií sa v Leikertových dielach z oblasti literatúry faktu vyskytuje na viacerých miestach a v rozličných súvislostiach.

Leikert sa vo svojej literatúre faktu snaží zachytiť osudy postáv histórie výskumom každodennosti. Vyzdvihuje hrdinstvo, no zaoberá sa i zradou, či servilnosťou. Pri rekonštruovaní pravdy využíva priame rozprávanie, listy, denník, rodinné záznamy a poznámky. Hajko píše o heideggerovskom prístupe a prepise či prenose subjektívnych dát do objektívneho sveta.

Hajkova kniha o Leikertovej tvorbe je pestrá, inšpiratívna a prehľadná. Časť sa venuje metodológii, časť analýzy konkrétnych textov a záver ponúka prehľad biografie a tvorby Jozefa Leikerta. Podľa Hajka účelom predloženej knihy nie je poskytnúť ucelený prehľad Leikertovej tvorby, či súhrnu jeho myšlienok, ale skôr poskytnúť inšpiratívne body a výzvy na premýšľanie. Myslím, že sa tento deklarovaný cieľ podarilo autorovi dosiahnuť.

V tejto knihe sa D. Hajko venuje Leikertovým zaujímavým dielam z oblasti literatúry faktu. Pri ich tvorbe hrala nezastupiteľnú úlohu metóda orálnej histórie, ktorú Leikert vedome využíva a pokúša sa tvorivo rozvinúť. Ak mu to vych... více

Komentáře (0)