Recenzia pre Literárny týždenník

recenze

Stretnutia s krutým partnerom (2019) / Akademik1991

Pavol Dinka, oceňovaný spisovateľ, publicista, redaktor, prekladateľ, politológ, mediálny analytik, prekladateľ a hrdý vlastenec so silný sociálnym cítením. Okrem Literárneho týždenníka autor pracoval ako redaktor Hlasu ľudu, vedúci kancelári MK SR, ako člen Rady pre vysielanie a retransmisiu a mnohých ďalších povolaniach. Hlavný mediálny prúd tohto významného autora napriek oceneniam (Cena Vojtech Zamarovského, Cena E. E. Kischa) účelovo ignoruje a posledný krát ste ho mohli vidieť v televízii počas vysielania relácie Večer na tému, ktorú moderoval v tom čase Milan Blaha. Autor vydal celý rad kníh a s rôznorodými témami od pocty rodnému kraju (mestu Skalica a všeobecne Záhoriu venoval články a knihy ako Skalica a Záhorie, Skalické búdy, Skalica a Skaličania v literatúre), Slovenskému národnému povstaniu, kritike médií, propagandy a napokon vydal zaujímavé knihy rozhovorov ako Besy kapitalizmu alebo začiatok novej éry? (2012) a Láska k moci a moc lásky (2017).

Nemožno nespomenúť významné preklady Chomskeho, Schweickarta a Alberta. Najnovšiu knihu Stretnutia s krutým partnerom (VSSS, 2019) vydal minulý rok a obsahuje cez dvadsať esejí (z autorovej tvorby publikovanej v Literárnom týždenníku a Slovenských pohľadoch), ktorých spoločným menovateľom je snaha prepojiť aktuálne spoločenské problémy s odkazmi na diela literárnych klasikov, režisérov, filozofov, výtvarníkov a iné osobnosti (Dostojevskij, Hurban, Rimbaud, Čechov, Freud, Houellebecque, Van Gogh).
Dinkovu knihu hodnotím veľmi pozitívne, avšak nečíta sa ľahko. Na rozdiel od autorov ako napr. Zelinka či Widmer, ktorí píšu viac s ľahkosťou, kniha Stretnutia s krutým partnerom sa číta oveľa ťažie nakoľko autor rieši závažné filozofické a spoločenské problémy ťažkým-hĺbavým štýlom. Eseje dopĺňa odkazmi na významné umelecké a literárne diela, citátmi z kníh, médií či štatistikami. Obdivujem autorovu odvahu vysloviť kritické postoje smerom k tým nekritizovateľným a taktiež jeho obrovský prehľad v dejinách filozofie, literatúry, divadla, filmu či výtvarného umenia. Kniha teda nie je len spoločenskou kritikou, ale veľkou inšpiráciou na čítanie zaujímavých kníh, pozretie filmu, návštevu divadla či galérie.

Nebudem tajiť, že čítaniu esejí som venoval pomerne veľa času, nakoľko si skutočne vyžadujú vysokú mieru koncentrácie (napokon aj preto, že sa autor často odvoláva na existencialistické diela, napr. zasadenie Dostojevského postáv do aktérov súčasnosti). V nasledujúcich riadkoch sa pokúsim zhrnúť niektoré témy, ktorým sa autor v esejach venoval (nakoľko printová verzia vyžaduje rozsahové obmedzenie, v rozšírenejšej verzii sa tejto knihe venujem v recenzii na webe DAV DVA). Dinka si všíma fenomén pokrytectva v delení na slušných a neslušných Slovákov, hľadanie nepriateľa, mediálny lynč (mediálne popravy), snahu umlčania kritiky v súčasných médiách hlavného prúdu, depolitizáciu výkladu umeleckých diel (napr. snahu zaujať neutrálny postoj a obchádzať aktualizačné momenty literárnej klasiky alebo filmové recenzie zamerané len na estetické a formálne kritériá obchádzajúce jadro kritického odkazu). Dinka napríklad uvádza filmy Muž v tieni a Čata, ale tiež Čechovov Višňový sad ako exemplárne príklady diel, ktoré otvárajú oči, napriek tomu sú interpretované ako neutrálne: ...ono je to ľahké opájať sa vôňou višňového sadu... chýba nám Heglovo motto o vzdaní sa diablovi či skôr Mefistofeles, ktorý by nám ponúkol odpovede na všetky otázky... predstavte si, že by sme sa ho (Mefistofela pozn. aut) pýtali na všetky aktuálne problémy súčasnosti... odpoveď by bola neraz zdrvujúca, (s. 91) píše Dinka. Dinka si všíma, že Čechovovo dielo má v sebe skrytý odkaz kritiky dosahovania zisku za každú cenu (obetovanie genia loci sadu na úkor ekonomických hodnôt), čo je typickým symptómom súčasnej morálnej krízy. Spomína neviditeľnú ruku trhu, nenásytnosť finančníkov, manipulácie médií a úpadok mravov. Podľa Dinku by Mefistofeles odpovedal dnešnému človeku, že zveril svoju moc falošným elitám a že systém, v ktorom žijeme, nedokáže zabrániť neblahým dôsledkom ekologickej katastrofy, technologického rozvoja, biogenetických problémov, migrantských vĺn či hladomoru v najbiednejších enklávach sveta. (s. 91)

Autor svoje eseje, ktorých jadro je kritika médií, politikov, ale aj všeobecne diskurzu, pravidelne začína impulzom z kultúry. Napríklad Von Goghovým obrazom Pár topánok, Gauguinovým obrazom Odkiaľ prichádzame Kto sme? Kam ideme?, postavou Raskoľnikova, románmi Hoellebecqua, Michalkovoa knihou Vyháňač besov, Freudovou psychoanalýzou alebo básnickou tvorbou Rimbauda. Následne sa autor premiestni do sféry spoločenských problémov aby esej opäť zakončil odkazom na hodnotné kultúrne dielo. Dinka tvrdo kritizuje súčasný ekonomický systém. Pripomína všadeprítomný individualizmus, diktát ekonómie, autocenzúru a taktiež fenomén dohľadu a straty súkromia (zhromažďovanie dát o užívateľoch internetu a ich následná kontrola): Budú o nás vedieť všetko, ale my nebudeme vedieť nič, naše mysle podmínúvajú digitálne data..., (s. 31) tak autor definuje kapitalizmus dohľadu. Svoje analýzy dopĺňa o štatistiky ako 3,5 milióny exekúcií či 49 miliónov ľudí v USA v potravinovom nedostatku. Cituje Žižeka, Baumana, pápeža Františka, Kanta, Hobbesa, Thomasa Mora, Rotterdamského, Akvinského a celý rad ďalších autorov. V nosnej eseji, podľa ktorej je pomenovaná kniha sa venuje otázke svedomia politikov, novinárov a spisovateľov, pričom hlavným impulzom je pre neho psychoanalýza a Elias Canetti. K psychoanalýze sa vráti v eseji venovanej fenoménu šťastia, kde čitateľa sprevádza exkurzom do rôznorodých etických koncepcií. V ďalšej eseji hľadá súvislosti medzi Houellebecqovými románmi Soumission a Serotonín a politickou realitou riadenej migrácie (s. 104).

Taktiež stavia literárny pomník osobnosti M. R. Štefánika. V depresívnej eseji Minervina sova prepája motívy výtvarného umenia a filozofie s kritickou analýzou paradoxov súčasného sveta a možnosti temnej verzie budúcnosti. Nachádzame tu autorove úprimne anti-militaristické postoje a vzdor proti dobe, ktorú Bauman výstižne opísal ako tekutú. Zaujímavou témou je tiež zamyslenie sa nad otázkou trestov (uvádza tu aj Dostojevského) v nadväznosti na Rachel Kuschnerovú, ktorá sa vo svojej tvorbe venovala krutosti amerických väzníc. Autor sa podobne ako Kuschnerová stavia na stranu obhajcov alternatívnych trestov. Dinka kritizuje kúpených žurnalistov, poukazuje na autocenzúru, ideologizáciu médií či facebookové udavačstvo. V tomto kontexte spomína známeho novinára Uda Ulfkotteho: Ulkoffte si sám sype popol na hlavu, priznáva, ako sa dal na poste žurnalistu FAZ korumpovať a podplácať, ako manipuloval a dezinformoval, ako využíval rozličné benefity firiem a organizácií. (s. 149) Dinka pripomína, že názory, ktoré sa nepáčia a nevyhovujú neoliberálnej elite sa neraz zakazujú, zosmiešňujú, tabuizujú a predovšetkým prenasledujú. Konštatuje, že ľudia sa boja vyjadriť svoj názor v strachu pred prenasledovaním, čo len dokazuje, že žijeme v kontrolovanej spoločnosti autocenzúry a strachu. V ďalšej z esejí sa venuje fenoménu tvorby a písania. Vznikla ako impulz od čitateľa, ktorý Dinkovi vzdal obdiv za odvahu nepodliehania dobovej propagande. Poslednú esej venuje autorovi detektívok Friedrichovi Dürrenmattovi (dielo Justícia), ktoré premosťuje so súčasnou mediokraciou, strachom z verejného pranierovania pri vyslovení pravdy a selektívnym výkladom práv v prospech určitých záujmov. Dürrenmattov blázninec z divadelnej hry Fyzici podľa Dinku perfektne vykresľuje súčasnú diktatúru politickej korektnosti.

Dinka je bezpochýb mimoriadne vzdelaný, sčítaný a inšpiratívny autor. V neposlednom rade treba oceniť jeho odvahu vzdorovať proti súčasnej propagande nakoľko je len pramálo intelektuálov, ktorí sa odvážia postaviť marazmu, v ktorom žijeme. Taktiež na záver musím oceniť Dinkovu činnosť v Literárnom týždenníku, ktorý skutočne, ako hovorí v jednej z esejí, zažína slnko nášho umenia, kultúry a literatúry (s. 21) v temnote povrchnosti súčasného sveta.

Veda a filozofia sa usilujú pátrať, očisťovať hrdzu z faktov, zovšeobecňovať a syntetizovať, ale chýba sila emócie. A ňou popri poznávaní a skúmaní života disponuje jedine umenie, no najmä literatúra. Krásno spolu s rozumom a cito... více

Komentáře (0)