Recenzia pre Literárny týždenník

recenze

Profesor Vladislav Suvák z Prešovskej univerzity sa dlhodobo profesionálne výskumu antiky. Vydal na túto tému niekoľko kníh počnúc publikovanou záverečnou prácou Koniec metafyziky a Platón, končiac (zatiaľ) novou knihou Ars vivendi alebo umenie žiť medzi Sókratom a Foucaultom, ktorá vyšla toho roku vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov. Vladislav Suvák počas svojho života napísal celý rad kníh a štúdií o osobnostiach ako Sókrates, Antisthenés, Diogenés zo Sinópy, Kratés z Théb, Hipparchia, Aischinés zo Sfétta, ale aj Foucault, Heidegger či Patočka. Suvákov prístup k antickej myšlienkovej tradícii je špecifický. Hľadá v nej motívy, ktoré môžu byť užitočné aj pre život človeka 21. storočia. Prezrádza to napokon aj názov publikácie Ars vivendi (umenie života). Suvák hneď v úvode svojej knihy uvádza, že chce inšpirovať čitateľov k tomu, aby začali premýšľať o tom, ako žijú, ako chcú, či nechcú žiť. Zameriava sa na otázku, ako si človek vytvára vzťah k sebe s cieľom zmeniť svoj život (dať životu iný, lepší smer).

Umenie života má dôležitý estetický rozmer: život každého človeka je jedinečným dielom a ako také môže mať mnoho podôb, píše Suvák, ktorý identifikuje umenie s gréckym slovom techné, čo je širšie pomenovanie pre niečo dobré a krásne. Umelcom sa môže stať ktokoľvek od pekára po hudobníka a napokon každý tvorca pracuje na diele vlastného života. Toto je hlavným motívom celého diela. Suvák dodáva, že tento aspekt zmyslu filosofie (naschvál uvádza s, čo vysvetľuje v závere diela) sa úplne vytratil z akademického bádania. Autor sám seba opisuje ako kynika, ktorý na námestí nadáva meštiakom a zbohatlíkom, lebo zbytočne lipnú na svojom majetku a sláve.

Suvák premýšľa o tom, ako pristupovali k životu starovekí filosofi, lekári a vzdelanci, a pýta sa, či podľa svojho učenia tieto osobnosti aj žili. V jadre knihy sa autor venuje spomedzi antických filozofov: Sókratovi (zameriava sa na jeho hlavný odkaz vo filozofovaní o živote, píše o odkaze Sokrata ako diskutéra, majstra dialógu, ktorý filosofické premýšľanie spájal s rozhovormi, či dokonca stotožňoval filosofiu s dialógom, v ktorom je dôležitejšia otázka než odpoveď), Protagórovi (špeciálne jeho vete o človeku, ako miere všetkých vecí a otázke spochybnenia možnosti pochopenia povahy božských bytostí; Protagóras ako otec myšlienky starosti o seba a sofistiky, ktorú Suvák stotožňuje s prvým osvietenstvom), Antisthénovi z Atén (zakladateľ hnutia kynikov, Súvak tu rekonštruuje jeho koncepciu ako snahu o sebestačnosť a život založený na dobrých rozhodnutiach; zdôrazňuje terapeutickú úlohu rozumnosti v odstraňovaní klamlivých predstáv), Diogénovi (analyzuje tu najmä príbehy vystihujúce jeho prístup k životu, ale napr. aj otázku, prečo ho volali nebeský pes), Pyrrhónovi (zakladateľ skepticizmu, ktorý chápal osobnú filozofiu ako príklad života pre iných; život v súlade s vlastnými filozofickými názormi), Epikurovi (štyri lieky k šťastnému životu, filozofia ako lekárka duše, filozofia ako umenie, otázka blaženého života), Senekovi (blažený život v bezpečnosti a pokoji, život v súlade s vlastnými zásadami, prevzatie zodpovednosti za svoj život, poznanie prírody) a Epiktetovi (filozofia ako spôsob života; žiť príkladom pre svojich žiakov; terapia vlastnej duše). Suvákov výskum je inovatívny predovšetkým v dôslednej analýze prameňov a prehodnocovaní prístupu k antickej filozofickej tradícii. Autor využíva komparatívnu analýzu prameňov pri rekonštruovaní obrazu konkrétnych filozofov (napr. pri Sokratovi porovnáva spisy Platónove a Xenofónove). Suvák sa napríklad bližšie zaoberá otázkou, čo chápali antickí Gréci pod umením či starosťou o dušu alebo známu otázku, prečo Sókrates nepísal knihy. V knihe nachádzame niekoľko zaujímavosti, ktoré sa týkajú chápania niektorých termínov. Napr. Suvák zdôrazňuje, že slovo skeptik neoznačuje niekoho, kto pochybuje o možnosti pravdivého poznania, ale toho, kto starostlivo skúma. Epikureizmus nie je bezhraničným pôžitkárstvom, ale túžbou po blaženosti, ktorej podstata spočíva v skromnom, prostom a do seba uzavretom živote v komunite, ktorý je chránený od rušivých vplyvov spoločnosti vládcov a ovládaných. Slasť napríklad Epikúros chápal ako eliminovanie bolesti (v tele a v duši) a uspokojovanie najzákladnejších potrieb.

Suvák tiež analyzuje pôvod slova hedonizmus (hédoné) ako pôžitok, radosť, potešenie z očakávania príjemného zážitku (teda nie intenzívny pôžitok telesného charakteru, ako je väčšinou toto slovo vnímané). Občasná hojnosť nie je zlá, zlou sa stáva, keď sme na nej závislí. Z novovekej filozofie vyberá autor Montaigna, Nietzscheho a Foucaulta. Títo traja autori však neboli vybraní len tak bezdôvodne. Suvák v nich nachádza určité analógie a kontinuitu s antickým myslením. V Montaignových Esejách sa zameral na jeho vzťah k sebe samému, za čo ho označuje ako filozofa svojho vlastného života zameraného na sebapoznanie (písanie považoval za proces práce na vlastnom seba-rozvoji). Prečo sa Montainge vybral touto cestou? Suvák nachádza odpoveď v reakcii na náboženskú a občiansku vojnu. Suvák tiež analyzuje pôvod slova esej (essai) ako skúšky, pokusu či pokušení (rozumu). V Montaignovom učení nachádza prvky antického stoicizmu a skepticizmu.

Aj v Nietzscheho myšlienkach nachádza Suvák aforistický spôsob písania, ktorí používali antickí autori, predovšetkým kynici alebo stoici. Taktiež s Montaignom a antikou spája jednotu písania a myslenia (dielom autora je jeho život). V Nietzscheho myšlienkovom odkaze sa Suvák zameral predovšetkým na ideu perspektivizmu ako spôsobu vnímania vecí, ktorý sa mení v závislosti na tom, ako sa mení náš pohľad alebo ako presúva naše stanovisko. To smeruje k uvedomeniu si seba samého. Suvák chápe Nietzscheho aktívny nihilizmus ako hľadanie odpovede na stav kultúry bez hodnôt, zväčšovanie moci ducha. Oddeľuje ho od pasívneho nihilizmu, ktorý vyúsťuje do márnosti a skepsy. Suvák Nietzscheho napokon označuje za ohlasovateľa nového života a buriča proti filozofom svojej doby (Kantovi a Schopenhauerovi).

Z filozofie Foucaulta si Suvák vyberá jeho posledné práce, kde sa venuje antickému dedičstvu a kde sa vyjadruje k otázkam seba-utvárania (história praktík subjektivity) a umeniu života (gr. techné tú biú). Suvák v texte podrobne analyzuje Foucaltov prínos v oblastí výskumu antického dedičstva. Zdôrazňuje tiež, že sa starosť o seba stala prejavom sebalásky a egoizmu až v určitej fáze, nakoľko v antickej kultúre bola chápaná ako etická požiadavka (viazaná na terapeutickú funkciu filoz(s)ofie). Kniha profesora Vladislava Suváka je rozhodne zaujímavým počinom. Jednotlivé kapitoly sú akoby prierezom, sumarizáciou jeho dlhoročných výskumov, ktoré môžeme nájsť v jeho štúdiách a knihách (zverejňuje ich zdarma na svojom profile Academia.edu). Suvák napokon viedol projekt Starosť o seba: Antické problematizácie života a súčasné myslenie, v rámci ktorého hľadal analógie antiky a súčasnosti. Do budúcnosti by mohlo byť pre filozofov tiež inšpiráciou napríklad spracovanie témy starosť o druhých a vzťah k druhým v rámci odkazu antickej filozofie pre súčasnosť. To už ale záleží len na iniciatíve súčasných autorov.

Suvákova kniha je vhodná nielen pre filozofov, ale aj pre bežného čitateľa, ktorý nemá čas podrobne čítať antické spisy, no zároveň sa chce prehľadnom formou dozvedieť niečo viac predovšetkým o antickom uvažovaní o živote, ktorému je venovaná dominantná časť knihy a ktorého dôsledky nachádza Suvák aj v novovekej filozofii. Tak ako môžu byť pre pochopenie sveta okolo nás užitočné subdisciplíny filozofie od filozofii dejín, etiky, estetiky, axiológie, logiky, epistemológie cez filozofiu kultúry až po sociálnu filozofiu, tak môže obohatiť duchovný rast človeka aj prístup k filoz(s)ofii ako umeniu života. Napokon ako uvádza autor, pôdu pre tento prístup pripravila jedna z najikonickejších postáv dejín filozofie, sám veľký Sókrates.

Kniha Ars vivendi sa zaoberá vybranými postavami antického, renesančného a moderného myslenia, ktoré spájajú filozofiu s umením (lat. ars) a životom (lat. vita) či žitím (lat. vivo). Výsledné spojenie „umenie žiť“ (lat. ars vivend... více

Komentáře (0)