Recenzia pre SNN

recenze

Slovenské provokácie (2018) / Akademik1991

Dalimír Hajko patrí k autorom, ktorí nezabúdajú na významné osobnosti slovenskej histórie a pripomína ich význam aj pre budúce generácie. Hajko je spoluautorom kníh Dejiny filozofického myslenia na Slovensku I., Päťdesiat rokov slovenskej poézie a Filozofické návraty a vízie, kde analyzuje napr. aj filozofické postoje Samuela Ormisa a Pavla Dobšinského. V knihe Slovenské provokácie autor vybral šesť významných osobností: Štúra, Hurbana, Kuzmányho, Daxnera, Francisciho a Dohnányho. K väčšine z týchto autorov som sa prvý krát bližšie dostal cez knihu Tomáša Winklera, Čas pred nesmrteľnosťou. Autor, ktorého mimochodom Hajko taktiež cituje, pútavo priblížil osudy literátov. Možno i vďaka tejto knihe sa vo mne prebudilo národné cítenie, takže určite odporúčam. V podobnom duchu začína svoju knihu aj Hajko:

Pre Slovensko a Slovákov bolo mimoriadne inšpirujúce a myšlienkovo plodné storočie devätnáste. Bolo to storočie nových začiatkov, storočie obratu v chápaní života národa. V jeho priebehu sa totiž odohrala zásadná premena sebareflexívneho vnímania našej pospolitosti dôraz na pochopenie jej podstaty sa presunul zo štátu na národ.

Hajko v úvode rozoberá fenomén seba-identifikákcie Slovákov v období krízy Uhorska. Pripomína, že ak by nebolo rebélie a dešpektu voči elitám, dnes by sme možno neexistovali. Avšak podobne ako dnes, i v 19. storočí tieto prejavy nesúhlasu s dominujúcou ideológiou boli postihované. Došlo nielen k rušeniu inštitúcií, ale aj k sociálnemu a národnostnému útlaku. Pripomína, že slabí hľadali oporu v myšlienke národa a tento národ formovali myšlienky veľkých vizionárov. Celý osud národa stál na osude niekoľkých jednotlivcov, nespoznaných revolucionárov, o ktorých sa možno nikdy nedozvieme úplnú pravdu. Hajko píše:

Objavíme celý rad záhad, ktoré možno ani záhadami nie sú, ale predsa len provokujú našu fantáziu: Štúrov osobný zápas o lásku spojený s jeho problematickým vzťahom k ženám, pracovné vypätie Mikuláša Dohnányho konfrontované s vážnou duševnou chorobou s príznakmi manicko-depresívneho šialenstva, Kuzmányho statočné a zodpovedné hľadanie spôsobu účinného presadenia svojich vízií avšak neodmietajúce kompromis, sebarealizácia Jána Francisciho nielen v tvorbe, ale aj v spoločenskom postavení, spätá aj s nenápadným podliezaním úradným autoritám, odborné právnické kvality a odvážna zanietenosť Štefana Marka Daxnera pri vymáhaní práv národa v opozícii k jeho nedostatočnej schopnosti osobne sa presadiť podľa svojich vlastných predstáv.

Nedávno som recenzoval divadelnú inscenáciu prešovského autora Karola Horáka, ktorá sa podobne ako Hajko, zamerala na osobné tragédie štúrovcov na pozadí historických udalostí. Podobne ako Hajko poukazovala na vonkajšie, i vnútorné boje slovenských revolucionárov. Hajko však dodáva, že tieto osobnosti sa usilovali o zdokonalenie jestvujúceho stavu na troskách starého sveta s cieľom vybudovať nový mravný, politický a ekonomický model s novými vzťahmi medzi národmi. Požadovali vzájomnú úctu medzi národmi, čo Hajko dokladuje Dohnányho citátom. Hajko sa pýta a zamýšľa sa: Kto vie, kde a v akej pozícii by sme dnes boli bez ich sna, viery a činorodosti. No sen má v sebe aj možnosť prebudenia. Prebudenie z rojčenia, prebudenie z ilúzie, býva pomstou za našu dôverčivosť. Ale prebudenie zo sna môže byť aj podnetom k jeho prekonaniu. Kto sa prebúdza zo sna, prebúdza sa síce sám, ale prebúdza sa medzi ľudí. Sen je potvrdením viery.

Do smutných dní žitia môjho
Padneš ešte, slnka blesk?
Či na veky ma obsadnul
Už ten smútok, žravý stesk?
Ľudovít Štúr, Do smutných dní žitia môjho

Prvú kapitolu tejto pozoruhodnej knihy otvára téma Ľudovíta Štúra a jeho poézia, ktorá podľa Hajka otvára dvere k poznaniu tejto osobnosti. Práve cez Štúrovu tvorbu sa Hajko snaží nájsť odpoveď na existenciálnu situáciu, v ktorej sa ocitol:

Takže: Štúr básnik. Áno, práve básnik Poézia, tak vzdialená od politiky a verejného života, ktoré boli bytostným poľom jeho sebavyjadrenia, živnou pôdou jeho intelektu, dokresľuje Štúrovu osobnosť rovnako hoci z iného pohľadu ako jeho reči na zasadaní uhorského snemu poézia nie je preňho osudom a poslaním, lež iba záľubou a odbočením. V poézii odzrkadľuje Štúr zväčša svoj vlastný duševný stav, vo vede a publicistike však zachytáva vyhranene a jasne obraz svojich čias, problematiku nadosobnú, národnú, slovanskú i všeľudskú.

Podľa Hajka bola Štúrova poézia tichou izbietkou, do ktorej sa mohol skryť, nebola teda vlajkovou loďou s ktorou by šiel do prvých línií. Na ďalších stranách sa Hajko zaoberá otázkou komplikovaného vzťahu Štúra k ženám a odmietnutia rodinných záväzkov kvôli sústredeniu sa na vec národnú. Zo Štúrovej poézie vyžaruje rovnocenný a vrúcny vzťah k opačnému pohlaviu. Ďalej autor skúma fenonomén sebapoznávania národa, ktorému sa Štúr venoval. Taktiež odhaľuje Štúrovu posadnutosť prácou a povinnosťou. Z inšpirácii k poetickej tvorbe Štúrovej Hajko uvádza ľudovú tvorbu, ale aj tvorbu svetových romantických básnikov. Typickým znakom Štúrových básní je subjektívna lyrika, melanchólia, patriotizmus a sociálna tématika. V jeho básňach cítiť vnútorné napätie osobnosti, ktoré Hajko analyzuje cez Sartra a psychoanalýzu. Podľa Hajka bola Štúrová poézia iba oddychom, prestávkou v politickom boji. Osobnosť Štúra opisuje ako

Človeka veľkého ducha (a neváham povedať aj čistého ducha!), jedného z tých prvých skutočne slovenských kultúrnych osobností, ktorého prednosťou bolo sebareflexívne uvedomenie si tejto svojej zaradenosti. Inšpirujúceho potenciálne k činom nie svojím čítankovým obrazom, ale svojím plastickým úsilím o sebapresadenie, ktoré bez patetizmu a bez egoistického podtextu slúžilo ľudu a národu.

Hajko ďalej sleduje Štúrov vnútorný boj sebaobety v prospech národa (viera v hegelovskú predstavu možnosti človeka zmeniť dejiny) a vzdanie sa vášnivej lásky k Márii Pospíšilovej. Pretože žjal jest Slovanu jen podnětí k činu, a že Slovan pravdivě se jen pro pravdy věčné rozžjalí, jest žjal jeho vznešený. Před tímto žjalem hyne všecka partikulárnost staní jeho, on se zřekne lásky, to-li činnost jeho vymáhá, on zapře rodičů i vše, pakli obět potřebná. Bol by pokrytcom, ak by osobné záujmy nadradil nad záujmy národa, konštatuje Hajko. Štúrov život bol cestou boja a zápasov. Z tohto života ale nemožno vyňať Štúrovu poéziu, ktorá bola integrálnou súčasťou jeho tvorby.

Priateľstvo je anjelom života pre mladého človeka; toto priateľstvo však musí byť posvätené zápalom a nadšením za záujmy povýšené nad osobnosť. Kto nie si spriatelený so statočnými duchmi a s vrúcnymi srdcami tým istým cítením, živou vierou v silu človečenstva, vrelým a činným horlením za všetko, čo je pravdivé, dobré a krásne nevieš, čo znamená priateľstvo! A ty, ktorý prežívaš dni mladosti bez takéhoto priateľstva, zavčasu zvetráš v povrchnosti a mĺkvote nečinného sveta.
J. M. Hurban

Druhým autorom, ktorého si Hajko vybral do svojej knihy je Jozef Miloslav Hurban. Hurbanov zmysel pre humor a pocit radosti zo života boli vždy priamo úmerné jeho činom, jeho húževnatosti a bojovnosti Vynikali najmä v dobe jeho mladosti, plnej nádejí a túžob, v neskoršom dospelom, zrelom veku získavali skôr bolestný odtieň trpkej irónie alebo satirického videnia slovenského sveta a nádych kritiky ľudí v ňom, aby napokon v starobe nadobudli charakter neradostného duševného zážitku, neriešiteľnej trpkosti, málo vľúdneho sarkazmu poznačeného bolesťou, nedôverou, ba niekedy až tichým zúfalstvom. Ale staroba už býva taká, píše Hajko.

Hajko oceňuje Hurbanovu edičnú činnosť v Slovenských pohľadoch, ktoré dodnes vychádzajú. Časopis obraňoval slovenskú literatúru, slovenský jazyk a ukazoval cestu k poznávaniu slovanských národov. Prekročil hranice doby, anticipoval budúcnosť. Hajko, odvolávajúc sa na Winklera, podčiarkuje humoresky a satiry v Hurbanovom literárnom odkaze. Táto tvorba je však iba na pozadí revolučný aktivít a teoretických sporov, ktoré Hurbana preslávili. Hajko tiež pripomína Hurbanove aktivity pre spolok Živena, jeho kritiku vykorisťovania, jeho fascináciu technikou a zdôrazňovanie priateľstva a súdržnosti. Hajko si v Hurbanovej tvorbe všíma jeho fascináciu hostincami a pohŕdanie intelektuálnym snobstvom, a taktiež zápal v moravských debatách o Slovanstve. Zaujímavosťou sú aj Hurbanove až vulgárne prejavy na sklonku života, ktoré Hajko komentuje nasledovne:

Niektoré z týchto výrazov môžu provokovať útlocitnejšieho čitateľa, ale kto z nás žije v dokonalej idyle, kto sa nestretne so slovami, ktoré nie sú vždy práve uhladené a príjemné? Ani Hurban nie. Nič ľudské mu nebolo cudzie; a občasné hoci zriedkavé vulgarizmy sú uňho výsmechom falošnej vznešenosti, sú vyjadrením hnevu a opovrhnutia voči tým postojom, ktoré Hurban považoval za neužitočné a škodlivé, hoci niekedy zahalené rúškom elegancie a solídnosti.

Neskôr sa Hajko opäť vracia k motívom humoru v Hurbanovej tvorbe a nadobúda presvedčenie, že Hurbanov smiech nie je vždy čistým potešením, ale aj rozhorčením nad ľuďmi, ktorí hrali celý život komédiu, hoci neboli hercami. Hurbanovi bolo cudzie, ako píše, bezvýchodiskové zúfalstvo, takže ani v ťažkých chvíľach hmotného nedostatku nestrácal zmysel pre humor. Snažil sa vidieť problémy z veselšej stránky a slovami Bergsona urobiť zo života komédiu. Hajko objavuje aj Hurbanov talent písať v podobenstvách (národy ako úle duchov), ale aj jeho neobyčajný cit pre česť a hlbokú vieru v Boha.

Priznám sa, že o rodákovi z Brezna a kazateľovi Karolovi Kuzmánym, ktorý je známy predovšetkým svojou hymnickou piesňou Kto za pravdu horí, som pred čítaním Hajkovho textu nevedel toľko ako napr. o Štúrovi a Hurbanovi. Hajko, podobne ako pred ním Laco Novomeský, oceňuje zmierenie katolíkov a luteránov, ktoré sa prejavilo práve v založení spolku Tatrín a na ktorom sa pričinil práve Kuzmány so Štefanom Moyzesom. Kuzmány nevyhľadával spory a konflikty, ale napriek tomu do jeho života zasiahli a premietli sa do zmyslu celého jeho života a tvorby, všíma si Hajko. Kuzmány chcel spájať národ, nie rozdeľovať. Jednota národa bola jeho základným cieľom. Hajko sa ďalej zaoberá Kuzmányho estetickým cítením, jednotou krásy (estetických hodnôt) a pravdy (morálnych hodnôt). Dilemu vyriešil nasledovne:

Umenie má za úlohu vytvoriť z človeka harmonickú bytosť, v ktorej sa snúbi krása a mravnosť. Ich vzájomné spojenie v ľudskej bytosti môže byť východiskom a predpokladom pretvárania sveta, v ktorom žijeme, na svet humanistický,
píše Hajko.

Zmysel umenia je teda nielen v pestrej rozmanitosti, ale aj v obohacovaní myšlienkou. Korene tohto postoja nachádza Hajko u Schillera. Podobný postoj k umeleckej tvorbe zastával aj Laco Novomeský (umenie má byť pretváraním skutočna, nie púhym zobrazením). V duchu Kuzmányho koncepcie musíme ľudskosť v sebe formovať, budovať a rozvíjať ako proces. Kuzmány vyzdvihoval ideu vzdelanosti, a zdôrazňoval úlohu vzdelancov pri morálnom formovaní národa. Hajko tiež oceňuje Kuzmányho teologický prínos a v závere sa venuje jeho poslednému životnému sporu s vládnucimi kruhmi, pri ktorom opäť volil cestu diplomacie.

Ako kedysi otroctvo vzniklo z nesprávne predpokladaného práva jedného človeka voči druhému, tak aj otroctvo národov vyplýva z falošných pojmov práva. Čo sa týka oblasti vzťahov medzi ľuďmi, tu je už navždy jasno. Darmo si namýšľajú aristokrati zvláštne práva, lebo všetci ľudia majú rovnaké práva. Podobne darmo sa dovoláva niektorý panský národ, že im Boh viacej práva udelil ako národom druhým. Ako prišlo kedysi k boju za oslobode-
nie od namysleného práva aristokratov, rovnako príde k boju za oslobodenie všetkých národov.
Štean Marko Daxner

Štvrtým autorom Slovenských provokácií je Štefan Marko Daxner, iniciátor celonárodného zhromaždenia v Liptovskom Svätom Mikuláši, spolutvorca Žiadostí slovenského národa, iniciátor Slovenského národného zhromaždenia a osnovovateľ Memoranda národa slovenského a člen Tatrína. Hajko v úvode cituje Vladimíra Mináča, ktorý ho označil ako tragickú postavu, čudného zemana neuhorského, nezemanského, ktorého prenasledovali pre jeho chytrosť až do smrti. Hajko pripomína úlohu právnikov pri prenasledovaní slovenských vlastencov. Daxnerove politické, právnické, sociálnofilozofické a etické úvahy boli zväčša skôr reagovaním na konkrétne praktické potreby než výsledkom imanentného filozofického vývinu, píše Hajko. Daxner bol na rozdiel od slavjanofilov skôr praktikom a pragmatikom a vo svojom boji uprednostňoval realistické ciele. Bol zástancom pokojných zmien, nie revolučných, a to aj napriek tomu, že nadväzoval na rovnostárske idey Francúzskej revolúcie a dokonca poznal filozofiu kresťanského utopistu Lamennaisa. Daxner ideu občianstva podľa Hajka chápal v rousseaovskom zmysle spoločenskej zmluvy. Hajko sumarizuje: Sociálny kontrakt má podľa Daxnera garantovať rovnosť ľudí pred zákonom, politickú
rovnoprávnosť, občiansku slobodu (Daxner, 1861, s. 23), má byť presiaknutý duchom politickej rovnosti (Daxner, 1861, s. 19) a má z neho vyplývať zásada rovnoprávnosti všetkých národov (Daxner, 1861, s. 26).

Daxner teda pokrokovo uznával prirodzené a rovné práva pre všetkých v Rousseaovskom duchu. Daxner tiež inšpiroval Herdera a revolucionár Mazziniho. Prirodzené práva prináležia každému národu. Pod právom chápal ideu, ktorá k najposvätnejším ideám ľudského spoločenstva prináleží. Hajko sa v nasledujúcej časti textu podrobne venuje Daxnerovej prirodzeno-právnej teórii.

Každý národ má svojho zvláštneho ducha, ducha vo všeobecnom duchu ľudstva silne zakotveného, ale svojimi zvláštnymi určitosťami od druhých oddeleného.
Ján Francisci

Predposledným vybraným národovcom je Ján Francisci, známy predovšetkým pre svoje zásluhy v slovenskej revolúcii. Francisci, to je ale osobnosť Peštbudínskych vedomostí, literát, mysliteľ, organizátor hospodárskeho života a podnikateľ. Kapitolu o Franciscim Hajko nazval: Báseň, veda a sloboda. Hajko sa pri opise tejto osobnosti opäť odvoláva na Vladimíra Mináča, ktorý ho opísal nasledovne: Vzdor, ctižiadosť, úspech: to je Francisciho osobnostný vzorec Napriek tomu, že sa so Štúrom dostal do sporu, nikdy neboli v nepriateľstve, píše Hajko, ktorý zdôrazňuje, že išlo o zložitú osobnosť. Podieľal sa na revolučnom prebudení Gemera, za čo mu hrozila poprava. Hajko nachádza vo Fransisciho tvorbe etiku a filozofiu morálky. Hajko však dodáva, že tento filozofický odkaz nenachádzame v konkrétnom diele, ale v súbore autorovho praktického konania zmiešaného s tvorbou. Taktiež dodáva, že vedecký rozvoj, či teoretické, vedecké rozpracovanie filozofických systémov, bolo v tej dobe iba v zárodku. Existovalo skôr v intuitívnej forme, ktorú môžeme rekonštruovať. V slovenskej filozofii 19. storočia dominovala predovšetkým filozofia dejín, a tú nachádzame aj u Francisciho:

stretávame sa s herderovsky a čiastočne aj mesianisticky znejúcimi myšlienkami o jedinečnosti slovanského ducha, o skvelej budúcnosti Slovanov a najmä Slovákov Národný cit síce vyzdvihoval, ale nikdy neabsolutizoval vnímal ho v kontexte sociálnych, mocenských, majetkových a politických väzieb Dôležitou črtou Francisciho myšlienkového odkazu sú v neposlednom rade ozveny Hegelovej filozofie. Patria k nim najmä úvahy o duchu národa Duch ľudstva sa podľa Francisciho prejavuje výlučne prostredníctvom aktivity konkrétneho národa, v rámci ktorej sa objektivizuje.
píše Hajko

Na tomto mieste by som chcel oceniť prácu Dalimíra Hajka, ktorý práve v tvorbe národovcov pracne rekonštruuje filozofické systémy.

Šľachta slovenská, zanedbávajúc sa v školách, neoddávajúc sa vyššiemu umeniu a povolaniu ducha, skúmaniu literatúry a filozofie, zachvátená rozkošami a svetárstvom, teraz musí nad hrobom maďarstva nariekať, a keď sa nevráti k prav- divému, večnému princípu, zostávajúc i napotom v bludoch a zmätkoch musí zúfať nad životom svojím. Spasenia inde niet, iba v duchu a v pravde. Mikuláš Dohnány

V plnej rade na údiv všetkých prítomných
začal hovoriť o hviezdach so zjavnými dôkazmi pomätenosti.
Hurban o Dohnánym

Posledný vybraným autorom pre Hajkovu knihu sa stal pozoruhodný autor Mikuláš Dohnány, o ktorom píše v texte Horúčka práce a pretrhnutý sen. O Dohnánym som v minulosti čítal z už spomínanej Winklerovej knihy Čas pred nesmrteľnosťou, ktorú mi odporučil už nebohý Ivan Dubnička.

Hajko hneď v úvode textu vyzdvihuje Dohnányho knihu História povstania slovenského, ktorej účelom bolo objektívne reflektovať tú čiastku zeme, ktorá je jeho vlasťou. Dohnány bol sám účastníkom týchto udalostí, čo pridáva tejto knihe na autenticite. Zomiera mladý, vo veku kritickom, 27 rokov. Hajko konštatuje: Mikuláš Dohnány nemal život ani šťastný a rozhodne nebol ani príliš dlhý. Jeho dumy i jeho nádeje, jeho vízie i jeho úzkosti skončili privčas, nemali sa kedy rozvinúť a v úplnosti uskutočniť. Koniec jeho života sprevádzali, podobne ako u Gogoľa, mystické vidiny.

Dlho, predlho táto noc trvala,
celé stoletie plášťom prikrývala,
na ľudí oheň a hromy metala,
do pekných dolín skaliská rúcala!
Nebojím sa búrky ani čiernych mrakov
po dlhom zakliatí už túžim za svetom
Keď mi na oblohe zasvietila hviezda,
chcem si ja vyhľadať moje skaly, hniezda
nebojím sa búrky, strely ani hromu,
veď je usúdené, čo sa má stať komu.
Mikuláš Dohnány (1824 1852): Dumy

Hajko uvádza Dohnányho dielo Dumy, ktoré pripomína sládkovičovský štýl písania, ktorý je pretavením citlivého sveta spisovateľa. Hajko sa tiež zaoberá Dohnányho filozofickými predstavami:

Vždy a všade tam, kde bol mladý Mikuláš Dohnány nadnárodný práve v tom zmysle, že dokázal slovenské národné snaženia organicky spojiť so širším kultúrnym hľadaním, keď ich dokázal dať do nových a zmysluplných súvislostí, ba niekedy aj celkom priamo podnecovať osviežujúcimi príkladmi, kreatívnymi impulzmi a pôsobivými inšpiráciami z cudzích, inonárodných literatúr, všade tam, kde neľpel na zápecníctve, malosti a nacionálnej obmedzenosti, tam bol najväčšmi a v pravom zmysle slova národný. Predovšetkým vtedy charakter jeho postoja k národu a svetu získaval najvyššiu kvalitu a zaslúžene nadobúdal punc autentického vlastenectva.

Dohnány tvoril aj literárne kritiky: venoval sa Záborskému, Sládkovičovi, poznal dielo Kollára, Goetheho aj Mickiewicza. Hajko v záverečnom hodnotení Dohnányho konštatuje:

Preto a najmä preto sa nazdávam v dobrej viere, že celoživotné dielo tohto nášho básnika, literárneho kritika a prekladateľa, ale aj aktívneho bojovníka meča a slova, nebolo vôbec daromné. A určite nie je daromné ani stretnutie s jeho prácami po uplynutí desaťročí ba stáročí.

Hajko slovenských literátov, buditeľov a revolucionárov spája s vizionárstvom, anticipáciou, snívaním a schopnosťou predvídať javy, aj bez možnosti momentálne realizácie. Sú to vlastnosti, ktoré sú typickým prejavom utopistov, ktorý ukazovali smer. Stali sa súčasťou dejín, a to aj napriek tomu, že ich život bol často naplnený trápením a úzkosťou. Naše dejiny nám môže dať odpoveď, aj na otázky prítomnosti, domnieva sa Hajko.

Po úspešnej knižke esejí Antické provokácie prichádza Dalimír Hajko, erudovaný filozof a literárny historik, s knižkou literárnohistorických esejí Slovenské provokácie, ktoré venoval šiestim významným osobnostiam našej kultúry, a ... více

Komentáře (0)