Recenzia zo Studia Politica Slovaca

recenze

Úvod do filozofie dejín: príspevok k problematike historiosofie (2019) / Akademik1991

Čo sú to vlastne dejiny a prečo sa človek už od úsvitu civilizácie zamýšľa nad dejinami? Hoci o filozofii dejín ako subdisciplíne bolo vyslovených mnoho pochybností, aj tí najväčší jej kritici musia uznať, že uvažovanie o dejinách je dominantnou súčasťou filozofovania už od jeho počiatkov. Otázky smerujúce k zmyslu historického procesu teda otázky typu: kam spejú dejiny ľudstva sa jednoducho nedajú odbiť tým, že táto subdisciplína je vraj prekonaná ako stará metafyzika. Fakt, že náznaky filozofovania o dejinách nachádzame už v Epose o Gilgamešovi, Staroegyptskej piesni, v Biblii, v antickej i stredovekej filozofii, ilustruje skutočnosť, že uvažovanie o dejinách je historicky prítomné vo viacerých oblastiach duchovnej kultúry. Niet pochybností o tom. že postupne sa stalo súčasťou nielen filozofického, náboženského a politického myslenia, ale tiež relevantnou témou interdisciplinárneho výskumu.

Filozofovaniu o dejinách sa vo svojej knihe Úvod do filozofie dejín venuje aj Rudolf Dupkala.1 Okrem iného tu vychádza z predpokladu, že: človek je bytosť časová, má predstavu o čase, žije v čase a s ohľadom na čas a z tohto hľadiska je aj bytosťou dejinnou... (s. 11). Napokon času podlieha aj samotná recenzovaná kniha. Od roku 1998 keď vyšlo jej prvé vydanie uplynulo už relatívne veľa času. Kniha sa počas tohto obdobia stala súčasťou učebných osnov študijných programov filozofia, história i politológia. Bola viackrát citovaná a taktiež recenzovaná. V poradí tretie jej vydanie vyšlo minulý rok a je prepracované, doplnené a rozšírené autor zvolil pre obal tretieho vydania skutočne originálny motív mýtickú bohyňu Mnémosyne ako personifikáciu (aj historickej) pamäte. Odpoveď na otázku, prečo autor zvolil práve tento motív, dostáva čitateľ hneď v úvode k tretiemu vydaniu:

Perspektívnu a svojho druhu aj ,intelektuálnu zodpovednosťꜥ si filozofia dejín zachováva iba vtedy, keď je kritickou reflexiou minulého myslenia, diania, keď je takpovediac kritikou historického rozumu ľudstva a zároveň kritickou analýzou obsahu Pamäti, ktorá ako mýtická Mnémosyne, už od čias Hesioda, umožňuje transcendovať hranice medzi minulosťou a prítomnosťou... (s. 8).

Autor upozorňuje, že filozofia dejín je vôbec jednou z najproblematickejších filozofických aj historiografických subdisciplín. Úlohou knihy je stručné a hutné predstavenie rozličných variantov filozofií dejín a ich v našej odbornej spisbe ojedinelá a originálna klasifikácia. Autor pracoval s analýzou pramenných textov a dôsledne uplatňoval prístup pluralizmu interpretácií. Cieľom jeho reflexií danej témy je sui generis rehabilitácia filozofie dejín ako interdisciplinárne zameranej koncepcie, ktorá povedané s Jánom Patočkom stojí před námi jako naléhavý myslitelský úkol. Kniha je unikátna tiež v tom, že filozoficky najvýznamnejšie európske koncepcie dejín prezentuje v kontexte s ich slovenskými invariantmi, ktorých autormi boli J. Kollár, P. J. Šafárik a Ľ. Štúr.

Kniha sa člení na trinásť kapitol. Jej symbolické entrée predstavuje úvodná kapitola nazvaná: Filozofia dejín ako filozofický a historiografický problém. Autor sa stotožňuje s tvrdením K. Liesmanna a G. Zenateho, podľa ktorých existujú dva prístupy k chápaniu filozofie dejín: jeden charakterizuje vedecká teória historických vied, druhý špecifický spôsob interpretácie historického vedenia (s. 19). Autor sa zjavne prikláňa k druhej alternatíve. Jednotlivé filozofie dejín člení do nasledujúcich kategórii: substančné nesubstančné, finitistické infinitistické, analytické metafyzické, teistické svetské, optimistické pesimistické, lineárne cyklické, sociálno-ekonomické a naturalisticko-biologické, ascendentné descendentné atď. V tejto súvislosti uvádza aj Popperovo delenie jednotlivých koncepcií filozofie dejín na historicistické a ahistoricistické. Pripomína však aj odkaz Popperových kritikov (Carr, White... a ďalší), podľa ktorých termínom historicizmus Popper paušálne odmieta jednotlivé koncepcie filozofie dejín a symbolicky ich odkladá do komory na haraburdie (s. 24). Dupkala uvádza tiež iniciatívu M. Eliadeho, vyústením ktorej má byť špecifická apológia kresťansko-teistickej podoby historicizmu.

Po úvodnej kapitole, v ktorej autor predstavil rozličné úskalia späté so zdôvodňovaním legitimity samotného termínu filozofia dejín sprevádza čitateľa postupne celými dejinami filozofovania o dejinách. Logicky začína obdobím antiky a stredoveku (s. 29), v ktorom precízne analyzuje náznaky uvažovania o dejinách najmä u Platóna4 a sv. Augustína. Následne vyzdvihuje Machiavelliho prehodnotenie stredovekého chápania dejín a úsilie G. B. Vica prezentovať základy novej vedy o spoločnej prirodzenosti národov v prísne historickom kontexte (s. 40).

Zdôrazňuje, že Machiavelli pochybuje o ovládaní dejín iba osudom a Bohom (človek má možnosť meniť dejiny) a že Giambattista Vico vytvoril prvú metódu filozofie dejín, podľa ktorej sú tri etapy dejín (božský, hrdinský a ľudský vek) viazané na tri druhy prirodzenosti, tri druhy prirodzeného práva národov a tri druhy vlád (teokratické, aristokratické, ľudovlády).

Následne autor venuje pozornosť obdobiu osvietenstva (s. 51), ktoré prinieslo predstavu historického procesu viazaného na ideu pokroku. Historický proces ako pokrok, seba-oslobodenie sa človeka prostredníctvom rozumu, resp. dejiny ako pokrok ľudského ducha to sú základné črty osvietenských predstáv o filozofii dejín, na ktorých stavajú svoje koncepcie Voltaire (filozofia dejín ako úsilie o odhaľovanie, vysvetľovanie a zdôvodňovanie zmyslu dejín) i Condorcet (tematizácia periodizácie dejín a vízie budúcnosti slobodných občanov)... atď. V danom kontexte Dupkala upozorňuje, že termín filozofia dejín (philosophie de l histoire) použil Voltaire, v liste madame du Chatelet (zo 4. marca r. 1765) v spojitosti s myšlienkovou reflexiou dejín.

Taktiež zdôrazňuje, že osvietenská koncepcia dejín bola kreovaná v protiklade k náboženskému chápaniu dejín, ktoré dobovo reprezentoval náboženský historik J. B. Bossuet. Ďalšie kapitoly autor venuje nielen nemeckým mysliteľom Herderovi (s. 64) a Hegelovi (s. 78), ale aj ohlasom ich tvorby vo filozoficko-dejinných koncepciách na Slovensku (práve v tomto momente sa kniha stáva mimoriadne prínosnou aj pre širší okruh čitateľov).

V recenzovanej knihe sa v tejto súvislosti zdôrazňuje, že človek, spoločnosť a národ sú základnými ingredienciami filozofie dejín u Herdera. Národ je podľa Herdera dejinotvorný subjekt. Dejiny ľudstva tvoria národy, ktoré sa vo svojej humanizačnej misii striedajú na javisku dejín. Pripomíname, že práve táto idea mala významný vplyv na Jána Kollára (všeslovanská vzájomnosť) a Pavla Jozefa Šafárika (proces humanizácie). Zrejme je nepredstaviteľné napísať knihu o filozofii dejín a nezmieniť sa v nej o konkrétnej koncepcii filozofie dejín G. W. F. Hegela. Dupkala hneď v úvode k príslušnej časti (kapitole) svojej práce pripomína fundamentálnu tézu Hegelovho chápania dejín, že svetový duch je subjektom dejín a že podstatou ducha je sloboda. autor vyzdvihuje Hegelovu diferenciáciu skúmania dejín (bezprostredné dejepisectvo, reflexívne dejepisectvo, filozofické dejepisectvo).

V Hegelovom projekte zdôrazňuje význam filozofického dejepisectva, podľa ktorého dejiny predstavujú proces napredovania k uvedomovaniu si slobody na úrovni štyroch svetov (svet orientálny, grécky, rímsky a germánsky). Dupkala tiež upozorňuje na to, že Hegel nepovažoval dobový pruský štát za ukončenie procesu napredovania k slobode, ako to tvrdil Popper. Hegel podľa nášho autora totiž nebudoval svoju filozofiu dejín na panovníckej moci, ale na princípoch dialektického rozumu... atď. Kapitola o Hegelovi je funkčne rozšírená o filozofiu dejín Ľudovíta Štúra.

Tak ako v knihe o filozofii dejín nemôže chýbať Hegel, nemal by v nej podľa autora chýbať ani Karol Marx, resp. taktiež jeho dlhoročný spolupracovník Friedrich Engels. V danom kontexte cituje stanovisko Konrada Liessmana a Gerharda Zenatyho, z ktorého vyplýva, že dodnes politicky najvplyvnejšia filozofia dejín bola navrhnutá Karolom Marxom (s. 92). Pozoruhodná je aj Dupkalova interpretácia, v ktorej sa zameriava na Engelsov citát (reagujúci na ekonomických deterministov), v ktorom Engels vylučuje, že by spolu s Marxom tvrdili, že iba ekonomický moment je v dejinách určujúci... že neuznávali tiež vplyv politických, filozofických, právnych, náboženských a ďalších faktorov. V tomto zmysle Dupkala nepochybne otvára možnosti aj pre iné interpretácie Marxovej a Engelsovej filozofie dejín v porovnaní s tými, ktoré boli prezentované (a vyžadované) oficiálnou ideológiou marxizmu-leninizmu. Zároveň však autor nezabúda ani na Marxovu a Engelsovu periodizáciu dejín a historických typov spoločensko-ekonomických formácií od prvotnopospolnej spoločnosti cez otrokársku, feudálnu, buržoáznu až po budúcu (hypotetickú) komunistickú spoločnosť. V závere k tejto kapitole konštatuje, že možno diskutovať o tom, či je Marxova a Engelsova filozofia dejín len synonymom tzv. historického materializmu (najmä jeho neskoršej marxisticko-leninskej verzie pozn. autor) alebo historický materializmus je len jednou z jej eventuálnych interpretácií (s. 102). Exkurz do filozofie dejín v recenzovanej knihe pokračuje Augustom Comtom a Friedrichom Nietzschem (s. 103), novokantovcami (s. 120), eschatologickým variantom filozofie dejín v tvorbe N. Berďajeva (s. 132), skúmaním dejín u Arnolda Toynbeeho (s. 143), filozofiou recentivizmu J. Bańku a napokon autor knihu uzatvára doplnenou kapitolou o filozofii dejín v zrkadle hermeneutiky (s. 175).

v závere knihy konkrétne v jej rozsiahlom doslove s politologickým presahom sa autor venuje problému konca dejín, pričom polemizuje s koncepciou Francisa Fukuyamu, ktorú konfrontuje s odlišnou interpretáciou Kanta a Hegela, konfliktom civilizácii podľa Samuela Huntingtona, Derridom a Stuartom Simom. Škoda je, že autor neaktualizoval štúdiu o nové postoje Fukuyamu (sám Fukuyama totiž neskôr prehodnotil vlastnú koncepciu). Dupkala v závere doslovu konštatuje, že koniec dejín, nehrozí ani v prípade, ak by sa neoliberalizmus stal civilizačne dominantným ideovo-politickým fenoménom na celom svete (s. 222). Budúcnosť zostáva podľa Dupkalu otvorená a otvorenými zostávajú aj možnosti jej teoretických reflexií v podobe jednotlivých koncepcií filozofie dejín.

Kniha Rudolfa Dupkalu je písaná prehľadne, jasne, stručne, zrozumiteľne, čo je vzhľadom na pomerne pestrý zoznam autorov a koncepcií mimoriadne náročne. Tým sa zvyšuje relevantnosť
knihy nielen pre vyučovací proces, ale aj ako ďalší impulz na bádanie na poli filozofie dejín pre mladých filozofov a politológov, ktorí sa rozhodnú bližšie zaoberať práve touto rozporuplnou a komplikovanou filozofickou subdisciplínou.

více

Komentáře (0)