Recezná štúdia pre D2

recenze

Rozjímanie o Veľkom inkvizítorovi (2005) / Akademik1991

Tajomstvo ľudského bytia nie je len v túžbe žiť, ale v potrebe vedieť na čo žiť. Bez pevnej predstavy o tom, načo má žiť, človek nie je ochotný žiť a radšej sa zničí, ako by zostal na zemi, aj keby okolo neho boli samé chleby. (Rozjímanie o veľkom inkvizítorovi, s. 16)

Predmetom nasledujúceho článku bude útla, ale svojim odkazom silná, 128 stranová teologicko-filozoficko-umelecká knižka z roku 2005. Ako už v úvode pripomína Roman Michelko, bezpochyby jedným z najvýznamnejších textov, ktoré výrazne reflektovali a anticipovali budúci vývoj ľudstva, je asi 40-stranová poéma O veľkom inkvizítorovi z Dostojevského románu Bratia Karamazovovci. Kniha bola reakciou na vydanie podobnej knihy v moravskom vydavateľstve Refugium. Tam rozjímali o veľkom Inkvizitorovi najvýznamnejší ruskí myslitelia prelomu 19 a 20 stročia (Berďajev, Solovjov Losskij, Franka a predovšetkým Rozanov).

Legenda o veľkom inkvizítorovi tématizuje tri prvky, ktoré determinujú ľudské správanie chlieb, zázrak, moc. Triádu naplnenia fyzických potrieb, duchovného naplnenia a to všetko spojené s túžbou po autorite. Podľa marxistu Garaudyho stoja vo Veľkom inkvizítorovi proti sebe sloboda a šťastie, pozemský chlieb a pozemský duch proti chlebu a duchu nebeskému (s. 61). Tieto dialektické veličiny bytia súvisia podľa A. Červenáka s tromi otázkami: Odkiaľ pochádzaš? Aký je zmysel tvojho pobytu na tejto planéte? Kam odiaľto odídeš? Sú to otázky konečnosti alebo nekonečnosti človeka, jeho smrteľnosti alebo nesmrteľnosti (s. 33).

Poéma o veľkom inkvizítorovi je vykladaná na pozadí rozhovoru medzi Ivanom a Aľošom. Ivan rozpovie poému, umiestnenú do čias najtvrdšej inkvizície v Španielsku. Pojednáva o stretnutí mesiáša s Veľkým inkvizítorom. Kristus sa tu nevracia na Zem v deň veľkého zúčtovania, ale iba preto, že chce na okamih navštíviť svoje deti. Sprevádza ho obrovský dav, uzdraví mŕtve dieťa a v tej chvíli prichádza 90 ročný starec, kardinál, veľký inkvizítor.

Nariadi strážam aby ho odviedli, a ľud navyknutý poslúchať neprotestuje a dokonca uvoľní strážam cestu. Mesiáša zatknú. Veľký inkvizítor prichádza večer so sviecou do potemnelej väznice, kde spustí svoj monológ. Kristus mlčí, pretože už všetko bolo podľa veľkého inkvizítora povedané. Starcov monológ je nielen rúhaním, ale aj seba-bičovaním človeka za svoju nedokonalosť. Poéma pripomína vzťah medzi slobodou, autoritou a potrebami. Človek nie je dostatočne dokonalý na to, aby dokázal pochopiť slobodu, slobodnú vôľu, preto je sám zdrojom svojho najväčšieho utrpenia. Hlavná idea starcovej úvahy je založená na biblickej pasáži Pokúšanie na púšti:

Ak si naozaj Boží Syn, rozkáž týmto kameňom, aby sa premenili na chlieb. Ale Ježiš povedal: Človek nebude žiť iba z chleba. Potom ho diabol vyviedol na vysoký vrch a ukázal mu moc a bohatstvo všetkých kráľovstiev sveta a povedal: To všetko mi patrí a môžem rozdávať, komu sa mi páči. Ježiš mu odpovedal: Je napísané, že jedine Boha máme uctievať a iba jemu máme slúžiť. (Lk, 4, 3-8)

Veľký inkvizítor v kontexte tohto biblického citátu Kristovi hovorí:

Strašný a múdry duch, duch sebazničenia a nebytia, pokračuje starec, veľký duch sa s Tebou zhováral na púšti a v knihách sa nám dochovalo, že Ťa údajne pokúšal. Bolo to tak? A mohol povedať niečo pravdivejšie ako to, čo Ti zvestoval v troch otázkach, to, čo si Ty zavrhol a čo sa v knihách nazýva pokušením? tri otázky v ktorých sa stretnú všetky neriešiteľné historické protirečenia ľudskej prirodzenosti na celej zemi. Spomeň si na prvú otázku; jej zmysel, i keď nie v doslovnom znení, bol takýto: Chceš ísť do sveta a ideš s prázdnymi rukami, s akýmsi prísľubom slobody, ktorý oni vo svoje prostoduchosti a vrodenom rozvratníctve nemôžu ani pochopiť... lebo nikdy nebolo pre človeka a ľudskú spoločnosť nič neznesiteľnejšie ako sloboda (s. 13) Najprv ich nasýť a potom žiadaj cnosť, napíšu na zástavu, ktorú pozdvihnú proti tebe. Na mieste tvojho chrámu sa zdvihne nová Babylonská veža, a hoci ani táto, rovnako pôvodná nebude dostavaná, jednako by si sa mohol vyhnúť tejto novej veži a o 1000 rokov skrátiť utrpenie ľudí. Napokon sami pochopia, že je nemysliteľné mať zároveň slobodu i dostatok pozemského chleba, lebo sú slabosi, nerestníci, naničhodníci a buriči. Ty si im sľúbil chlieb nebeský, ale znova sa spytujem: znesie ten chlieb v očiach slabošského, večne nerestného a večne nevďačného ľudského plemena porovnanie s chlebom pozemským? (s. 14)
Kritika

Podľa Ivana Karamazova človeka zo všetkého najväčšmi trápi starosť, ako nájsť toho, komu by čím skôr odovzdal dar slobody, [1] ktorý je pre človeka prekliatím:

Človek odvtedy, čo zostal slobodný, nemá trvalejšej a mučivejšej starosti, ako čo najskôr nájsť toho, komu by sa klaňal (s. 15).

V tejto súvislosti účastník diskusie prof. Homza pripomína, že Dostojevskij nastavil zrkadlo katolíckej cirkvi pre jej inkvizíciu a individualizmus, luteránom pre stádovitosť a komunizmu (resp. sekulárneho humanizmu a osvietenskej idey pokroku) pre bezduchosť a hmotárstvo (s. 103). Inkvizítor si privlastnil všetky tieto nedostatky privlastnil.

Vari si zabudol, že pokoj, ba aj smrť, má pre človeka väčšiu cenu ako slobodná voľby v poznaní dobra a zla. Nie je nič vábnejšie pre človeka ako sloboda jeho svedomia, ale nič nie je preňho trýznivejšie (s. 16).

Miestami Dostojevský pripomína nielen Rousseaovú kritiku vied a umení a zhubného dôsledku pokroku pre odcudzenie človeka, ale aj bezvýchodiskovosť slobody, ktorá môže priniesť zotročenie ľudstva:

Sloboda, slobodný rozum a veda ich zavedú do takého bludiska, postavia ich pred zázraky a nevyriešiteľné tajomstvá, že podaktorí, nepokorní a zúriví, sa sami zahubia, iní nepokorní, ale slabí, sa pohlušia navzájom a ostatní, slabí a nešťastní, sa nám priplazia k nohám a zabedákajú: Áno, mali ste pravdu, vy jediní ste poznali Jeho tajomstvo, a my sa vraciame k vám, zachráňte nás pred sebou samými. Keď budú dostávať chlieb, prirodzene, jasne uvidia, že im berieme ich vlastný chlieb, dorobený ich vlastnými rukami, aby sme im ho zobrali bez akéhokoľvek zázraku a presvedčia sa, že sme nepremenili kamene na chleby, ale nepochybne väčšmi ako ich blažiť vedomie, že ho dostávajú z našich rúk (s. 21).

V nasledujúcich vetách popisuje plán na zotročenie ľudského rodu, ktoré zakončuje slovami A všetci budú šťastní, všetky tie milióny bytostí, okrem stotisíca tých, čo im budú vládnuť. Lebo my, ochrancovia tajomstva, len my budeme nešťastní. (oni) za hrobom nenájdu nič, len smrť. Ale my uchránime toto tajomstvo a v záujme ich vlastného šťastia ich budeme mámiť prísľubom večnej odmeny v nebesiach (s. 22).

Aľoša Ivanovi pripomína, že takáto predstava o tajomstve je základom v boji slobodomurárstva proti viere, ba dokonca povie:

Ty sám si možno slobodomurár (s. 26).

Poéma končí symbolicky bozkom medzi veľkým inkvizítorom a mesiášom, ktorý odchádza do temna mestských ulíc (s. 26). Tento otvorený koniec zanecháva množstvo otázok. Dialóg medzi Ivanom a Aľjošom končí slávnou Dostojevského myšlienkou ak by nebolo Boha, bolo by všetko dovolené.

Karamazovská sila karamazovskej nízkosti
To znamená pohrúžiť sa do neresti, udusiť dušu v mravnom rozvrate, áno, áno?
Hádam aj to lenže do tridsiatky tomu možno uniknem a potom?
Ako unikneš? Čím unikneš? S tvojimi myšlienkami to nie je možné.
Zas len po karamazovsky.
Tak, že by bolo všetko dovolené? Všetko by bolo dovolené, áno, tak? (s. 27)

Bratia sa po rozprave zmieria a tým úryvok končí.
Dostojevského kritika
pragmatického utilitarizmu

Jednou z hlavných tém, ktorým sa diskutujúci venujú je otázka utilitarizmu, resp. pragmatického utilitarizmu (s. 83). Michelko uvádza Dostojovského otázku:

Predstav si, že ty sám stvoríš budovu ľudského osudu, aby si dal ľuďom nakoniec šťastie, aby si im dal konečný mier a pokoj, ale na to je nevyhnutne nutné umučiť jedného jediného drobučkého tvora (Podobný príklad uvádza súčasný filozof komunitarizmu, Michael Sandel, pozri pozn. A) práve to dieťa, ktoré sa bilo pästičkami do pŕs a táto budova musí byť založená na jeho nepomstených slzách (s. 90).

Veľký inkvizítor odkáže Kristovi: Opravili sme Tvoj veľký počin a založili sme ho na zázraku, tajomstve a autorite (s. 19). Ako však pripomína Roman Michelko, Dostojevskij nepriamo odmieta aj katolícku cirkev, ktorá aj od sv. Petra prijala utilitárny princíp:

tretie pokušenie veľkého ducha z púšte cirkev pred 8. storočiami prijala. My sme ho prijali a aby si vedel, my sme s tebou, ale s ním. A to je naše tajomstvo. Tu sa dostávame k totálnemu popretiu. Čo znamenalo Kristovo gesto? Zmierenie sa Krista s takýmto stavom je priznanie si toho, že inak to nie je možné a že Kristus vlastne rezignuje na svoje učenie? Prijal inkvizítorovu dialektiku, uvidel, že inak to nie je možné? (s. 108)

Inkvizítor následne predkladá návod na zotročenie ľudstva, na zneužitie všetkých ľudských slabostí k chladnému upevneniu moci.

Povieme, že každý hriech bude vykúpený budú sa bezmocne triasť nad našim hnevom a všetci budú šťastní donútim ich pracovať a vo voľnom čase im zorganizujeme život ako detskú hru (s. 22)

Podľa Miloša Ferka je inkvizítor stelesnením Satana, ktorý sa štylizuje do polohy sebaistého trpiteľa, a je stelesnením analytického zmätku západných buržoáznych demokracií (s. 48). Ferko si taktiež všíma kontrast masy a elity, špeciálne elity, ktorá sa skrýva a modifikuje svoj spôsob života tak, aby bol dostupný čo najmenšiemu počtu jedincov (.s 46). Žeby tým prorocky Dostojevskij narážal na symbolické 1%?

Každá dnešná vláda je vládou veľkých inkvizítorov. Medzi vznešenými programami a ich možnou realizáciou existuje priepasť. Bohu podobní ľudia v bohatých krajinách pripustia, aby iní Bohu podobní ľudia v Afrike zomierali od podvýživy a hladu s napuchnutými bruchami, veľkými hlavami a tenkými ako zápalky rukami a nohami, zatiaľ čo oni (tí prví! vyhadzujú do mora tisíce ton pšenice, len aby jej cena neklesal na trhu. (s. 39)

Podobne sa zamýšľa aj Roman Michelko:

Tie šialené kontrasty medzi hladujúcimi deťmi v Etiópii s nafúknutými bruchami a zároveň tisícky ton potravín, ktoré bohatý svet hádže do mora len preto, aby sa neznížila ich cena. (s. 121-122)

Práve táto utilitárna otázka týkajúca sa cieľov a prostriedkov, ideologickej čistoty novej utópie sa vyskytuje v dejinách ľudstva od prapočiatku a nachádzame ju aj v súčasnej pop-kultúre (Pozri rozšírenú pozn. B).
Hľadanie zmyslu v Dostojevského diele

Ak stratíme Boha a vieru v posmrtné spasenie, stratíme zmysel svojej existencie, pretože tajomstvo ľudského bytia nie je len v túžbe žiť, ale v potrebe vedieť na čo žiť (s. 16). Čim je teda optimálny morálny imperatív, ktorý Dostojevskij hľadal?

Jedna z najpodstatnejších otázok, ktorá by mala zaujať každého, kto bojuje za spravodlivú spoločnosť je otázka duchovného naplnenia a zmyslu života po naplnení potrieb. Vieru ako antropologickú veličinu nemožno človeku odňať, a každý režim, ktorý sa o to pokúsil stroskotal. Ján Tužinský pripomína, že marxizmus sa venoval človeku v rámci pracovných aktivít, sociologickému priestoru, no mimo jeho rámcov sa stráca (s. 83). Neponúkol dostatočné vysvetlenie zmyslu života na Zemi. S existenciou berieme zodpovednosť za naše rozhodnutia. Hajko pripomína, že v Dostojevského diele sa snaží človek vyriešiť neprítomnosť človeka v sebe samom čaká na zrušenie svojej izolovanosti od iných a na tomto čakaní je postavená viera. Ľudský rod ako celok, ale aj každý jednotlivý človek sa tak stáva, aj svojim pričinením iba Veľkým čakateľom či Veľkým očakávateľom, (s. 51) píše Dalimír Hajko. Tužinský kladie v diskusii zaujímavé otázky:

Je však možné, že ľudská spoločnosť dokáže zabezpečiť každému toľko chleba, že ho nebudeme vnímať ako ľudskú potrebu. Čo potom? V mene čoho bude človek zápasiť? V mene toho aby si tu na chvíľku poskákal a potom navždy zanikol? Ak by sme sa postavili na platformu revolučných demokratov, ale aj pozitivistov, vulgárnych materialistov, museli by sme prísť k smutnému záveru, že zmysel života je v tom, aby bol život. Zmysel človeka je v tom, aby tu bol, narodil sa, prejavil sa a navždy zanikol. Okrem toho zmyslu nijaký iný ľudský zmysel neexistuje. Preto mám plné právo byť hedonistom, individualistom, egoistom, iba toto je moja skutočná realita A tu prichádza náboženstvo, s ideou nesmrteľnosti a večného raja, prichádza nádej, že človek je večný. N. Fjodorov odmietol túto podobu nesmrteľnosti Zmysel životu synov a dcér videl v tom, aby dokázali vzkriesiť k životu všetkých otcov a všetky matky všetkých čias a aby zabezpečili ich večný život na všetkých planétach vesmíru. Poznáte krajšiu utópiu? (s. 92-93)

A práve na tento problém sa snaží nájsť odpoveď v syntéze materializmu a idealizmu, akýmsi tretím riešením schizmy medzi chladnokrvne materialistickým Ivanom a duchovne založeným Aljošom. Červenák pripomína tri konštanty ľudskej štruktúry prírodnú, sociálnu a duchovnú. (s. 89)

Trojhodnotová logika, triadistický model je dedičstvom slovanskej filozofie, domnieva sa Martin Homza: Ruská a slovanská idea, ja tu náročky používam termín slovanská idea, lebo naozaj je to záležitosť filozofov z polovice 19. storočia (Cieszkowski, Loebel, Trentowski! a ich slovenských nasledovníkov, filozofov Hostinského, Hroboňa z druhej polovice 19. storočia, sa pokúšala nájsť to tretie riešenie v chápaní hmoty ako súčasti Božskej podstaty. Mal to byť objav tretieho veku, budúcnosti sveta, hlavná úloha slovanstva. Mala to byť syntéza, nie negácia, nie ďalší dualistický model, ale triadistický. Boh zobral na seba podobu človeka, a tým aj pravú hodnotu hmoty. Nositeľom tejto myšlienky by podľa Homzu mohol byť Aľjoša, ale nakoľko dielo zostalo nedokončené, nikdy sa to nedozvieme. Červenák a Homza sa v diskusii zhodujú na triáde v dialektike, ontologickej trojrozmernosti hmoty, energie a ducha. (s. 96) Traja bratia sú nositeľmi troch právd: pravdy tela, rozumu a srdca.

Súhlasím s autormi, a k teoretikom syntézy pripájam aj neznámu filozofiu V. Belinského.[2] Syntéza všeobecného a individuálneho, materiálneho a idealistického je teda skutočne dedičstvom typickým pre slovanský svet. Dokazuje to aj fakt, že kresťanstvo prežilo počas celej existencie socialistického režimu a to aj napriek tomu, že bola jeho línia ateistická. Opodstatnenosť tejto knihy, či už pre kresťanov alebo ateistov zakončím Tužinského slovami:

idea zmyslu ľudského života sa nedá zakázať: kládli si ju generácie pred nami, kladieme si ju my a budú si ju klásť aj po nás (s. 92-93).

Hľadanie zmyslu našej existencie je jedna z najťažších, ak nie najdôležitejšia zo všetkých filozofických otázok. Na platforme budovania spravodlivej spoločnosti sa dokážu zhodnúť ateisti, i teisti. Ak však otázku zmyslu budovania tejto stavby odbijeme zapracovaním pragmatického utilitarizmu do jej základov, môže sa zrútiť ako domček z karát. A dnešná, bezduchým materializmom a konzumom posadnutá doba tento rozklad ukazuje. Meditácie nad touto knihou nám ukázali, že Dostojevskij a mnohé ďalší filozofi z východu prekročili hranice západnej filozofie. Postavili otázky tam, kde Kant ani Aristoteles či Marx nenachádzajú odpovede, k novej syntéze, triadistickému konceptu. Nezodpovedanou otázkou však zostáva: ak odmietame podstúpiť obete pre lepšiu spoločnosť pre možné obete, súhlasíme so statusom quo a tým pádom sa stávame spoluvinníkmi a kolaborantmi veľkého inkvizítora. Na druhej strane, ak obetujeme v prospech dobrej myšlienky ľudské obete, opäť sa dostávame do utilitaristickej pozície a navyše k riziku (ako pripomína Michelko), že sa zmysel revolúcie zvrtne v jej opak. Michelko pripomína, že Dostojevského postavy sú typické otázkami konečného dobra:

Ak Raskoľnikov koná zlo, che tým nakoniec niečo dobré dosiahnuť, chce zlom nastoliť dobro. Majster Eckhart raz povedal, že bude radšej s Kristom v pekle ako bez Krista v nebi. Z tohto hľadiska akoby veľký inkvizítor prijal radšej s Cirkvou v pekle ako s Kristom v nebi. Ivan Karamazov postaví veriacich pred dilemu buď ste dobrí cirkevníci a prijímete túto lož, alebo musíte byť proti nej, a teda autentický Kristus je najväčším nebezpečenstvom inštitúcie, ktorá vznikla v jeho mene. A zaujímavé je aj zdôvodnenie. Keď inkvizítor hovorí, že ľudia na to, aby dosiahli absolútnu slobodu, musia byť absolútne podrobení, je to presne to isté ako vravel Šigalov. Jedine absolútnym terorom sa dá dosiahnuť absolútna sloboda Nie je možné vysoké idey presadzovať nečistými alebo zlými prostriedkami. Či už je to Raskoľnikov, či už je to Šigalov alebo Stavrogin, alebo či je to veľký inkvizítor. (s. 98-99)

Veľký inkvizítor otvára množstvo nezodpovedaných otázok, preto by kniha Vydavateľstva spolku slovenských spisovateľov Rozjímanie o veľkom inkvizítorovi nemala chýbať v knižnici každého, kto sa zaujíma o filozofiu, politológiu, sociológiu a teológiu. Zároveň sa však musím opýtať autorov a možno i samotného Dostojevského (ak by žil) potrebuje viera toľko rozumu? Potrebuje toľko pochybovania a filozofického skúmania? Nie je to v rozpore s jej podstatou? Lebo Ježiš mu povedal: Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili. (Jn 20, 19-31) Nie je tajomstvo viery skryté práve v tomto citáte?

Thomas Mann vyhlásil, že keby Dostojevskij nenapísal nič iné iba Legendu o Veľkom Inkvizítorovi, bol by nesmrteľný. Ide o to, že v Legende sa autor zamýšľa nad troma základnými otázkami človeka – chlebom, zázrakom a mocou, ktoré d... více

Komentáře (0)