Samota, nádej, vôľa

recenze

Ryby nemajú nohy (2016) / wiix

Stefánsson zase raz ukázal, že vie napísať skoro 300 strán s dejom a zároveň bez deja, keď na prvej strane nie je postava o nič staršia ako na poslednej a zároveň vie upútať jemným dejom, ktorý badať len ako tieň všetkých viet, kryštalizáciou postáv a ich životov, na pozadí ktorých zápasí s charakterom krajiny, Keflavíku, ktorý je najčernejších miestom na svete a nie je ani Island, vlastne vôbec neexistuje, a so samotným Islandom a jeho obmedzeniami a možnosťami. "Išiel som cez sivotu a spomienky, cez lávové pole a neisté pocity, tí, čo odídu, sa nevracajú, no predsa som len bol na ceste späť, nie váhvo, smeroval som do Keflavíku stodesaťkilometrovou rýchlosťou. Do Keflavíku, ktorý neexistuje (str. 10)." Možno až na konci knihy autor explicitne dá najavo, ako sa dej posunul, odkiaľ kam sa vyvinul život jednej islandskej, či skôr Keflavíckej rodiny.
Autor plynule preskakuje z minulosti do prítomnosti v rôznych oblastiach a preto je možno náročnejšie udržať si prehľad. Mená, mestá a názvy sú náročné na vyslovenie, nieto ešte na zapamätanie. No bude jednoduchšie si pamätať len Keflavík, Reykjavík a Áriho s jeho rodinou. Jeho starí rodičia a ich náročný život a ľúbostný príbeh, rybári a námorníci v jeho rodine a tiež jeho manželka, ktorú opustí a vydá sa do Dánska - to je gro tohto románu. Niekto by možno nesúhlasil a tvrdil by, že ideou románu je rozprava, premýšľanie nad pojmami samota, vôľa či nádej na život a smrť ako niečo, čo kazí naše plány a podvedome nás straší, aby sme neboli takí rozšafní a odvážni. Ktohovie.
Niečo málo z rodovej ságy: Ári s priateľom sa jedného januárového rána v roku 1976 zoznámili so Siggou, niekoľko týždňou s ňou pracovali v Dangey počas zimy, keď si Ari musel zarobiť, aby mohol zaplatiť tlač svojej básníckej zbierky, keď rozoberali sušiarne, v ktorých pracovali. Toľko k súčasnému deju, ktorý sa deje preto, že Ári sa po opustení manželky a Islandu vracia naspäť s Dánska a tretáva sa s priateľom. Čo sa týka deja minulého, tu vidíme spleť spomienok na Keflavik, sušiarne a Siggu a tiež ešte minulejší dej o Áriho starých rodičoch, o Margret a jej láske k rodine a strachu z mora ako niečoho silného a božského, a o jeho rodičoch či jeho manželke a začiatkoch života s ňou. V sprítomnených spomienkach je badať neustále poznámka ohľadom Siggy a jej aférky s Kárim, ktorá urobila z toho večera najtemnešiu noc ich života, že v jej kútikoch úst sa skrýva nejasný smútok, ktorý mal aspoň dvestotisíc rokov.
V knihe ma oslovili aj samotné, voľne pohodené myšlienky, ktoré zdanlivo nesúvisia s dejom a knihou, a autorovi akoby napadli len tak náhodou. Podľa mňa sú cielené, hlboké a pre mňa majú osobitý význam. Napríklad ma očarili tie hrubé avšak akosi poetické opisy nežných prejavov ľudskosti. "Objatie musí byť tým najkrajším slovom jazyka. Dotýkať sa druhého človeka oboma rukami, vytvoriť okolo neho kruh, spojiť sa s ním, hoci iba na chvíľu, dvaja ľudia zjednotení v prúde života, pod otvoreným a možno bohaprázdnym nebom (str. 41)." Tiež oceňujem štýl, akým opisuje božskú krutosť, či už je to pravdivé alebo nie. "...a to dokonca v daždivom decembrovom poobedí, na ktoré ako smútok padal dážď, padal ako nemilosrdný rozsudok na Midneshaedi, ten plochý a lysý kúsok zeme, čo Boh stvoril až úplne nakoniec...preto sa sem Boh nikdy nedíva, preto nikde nenamerali väčšiu vzdialenosť medzi nebom a zemou (str. 89)." A v neposlednej rade musím spomenúť more, oceán. Auto ho priam zosobňuje, dáva mu silu, desivosť a nadpozemský charakter, pred ktorým má mať človek rešpekt. Rovnako pristupuje aj k iným prírodným javom, mesiac, skaly, hory, hviezdy, vietor, to všetko má magickú silu a význam. "Všetci štyra hľadeli na fjord, bol neobyčajne pokojný, mal by v sebe mať víchricu a ťažko dýchať, ale možno ho upokojil mesiac, možno ho utíšil mesačný svit, ktorý sa ligotal na morskej hladine a premenil ju na pieseň...(str. 131)"
A poslednú poznámku utrúsim o grafickom dizajne knihy, ktorý ma rovnako ako Letné svetlo a potom príde noc, úplne dostal. Je nežný a krutý zároveň, minimalistický a čierny ako Keflavík. Nádhera!
Ako niekto, kto už bol na Islande a ostal ním doživotne omráčený, kto si dal tú námahu a cestu a stretol sa s Jónom Kalmanom Stefánssonom, mi asi nepripadá celkom objektívne hodnotiť islandskú tvorbu, pretože ju jednoznačne zbožňujem a odporúčam.

Román Ryby nemajú nohy s podtitulom „rodinná sága“ sleduje osudy jednej rodiny od prelomu 19. a 20. storočia až po súčasnosť, od dedinky vo východných fjordoch až po Keflavík, „najčernejšie miesto na Islande“, kde sú iba „tri svet... více

Komentáře (0)