Znamenia nenávisti
recenze
Až do smrti (2002) / bookwarm
No, moja definícia tragédie je stret medzi právom a právom”
(Amos Oz)
Dve novely od izraelského spisovateľa Amosa Oza berú za svoju tému nenávisť, ktorá obklopuje Židov a ktorá ničí nenávidených a nenávidiacich rovnako.
“Až do smrti”, bola prvýkrát publikovaná v roku 1971 v Izraeli a na rozdiel od príležitostných klišé tém (čo môže byť reálne stvárnené v hebrejčine) čeština sa rovná druhej, jemnejšej téme, ktorá prechádza týmito dvoma príbehy o posadnutosti. A Táto téma je posun jazyka, v ktorom sa posadnutosť prejavuje.
"Až do smrti" je šokujúca kronika, ako sa gróf Guillaume de Touron na konci 11. storočia vydá do Svätej zeme, "aby sa podieľal na jej vyslobodení, a našiel pokoj ...." Sneť vo vlastných viniciach, a obrovské dlhy necháva za sebou, zmiešané s výstražnými znameniami po dedine, smrťou jeho manželky, povesťami o "škodlivej radosti, ktorá kvasí v obydliach prekliatých Židov" a ešte vyrieknutú násilnú predpoveď, ktorú vyhlásil na grófa Žid, že zhorí na hranici.
Ale to, čo gróf a jeho pestrá družina zanechali sprievodom ,tam neostáva; a práve tam kam smerujú sa to zjaví nepolapiteľné. Križiaci klesnú na morálke a navzájom sa zabíjajú. Zabíjajú Židov od dediny po dedinu, od končatiny po končatinu. Gróf skĺzne do ticha a potom do podozrenia, že Žid sa medzi nich vplížil. Križiaci strávia celý deň usmrtením jedného Žida až poverčiví o jeho neschopnosti zomrieť zradia svoj názor dostať ho z tej ukrutnej agónii a nechajú ho doznievať v bazéne krvi. Zúrivosť zimy metá kostolným zvonom obdiaľ cez kopce unášaný podivným zvonením a poháňa zostávajúcich križiakov do kláštora, ktorého strechu spália, aby sa zahriali. Chladnosť a pitoresknosť pripomína diela Kleista a Dinesena; "absurdita, melanchólia," "rozporuplný" pôdorys kláštora a zvyšujúca sa prchavosť z Jeruzalema, ktorého križiaci hľadajú naznačujú I.Calvina.
Oz necháva jeho príčiny a dôsledky hádzať nejasne zčasti do vetra pomsty prírody a do chmáry seba- utrpenia, ktorá je sčasti o “kresťanských obetných baránkoch”- lovcoch a čiastočne hlbší klam. Neznámy mier, v ktorý dúfajú sa premieta do vražednej úzkosti o určitom Židovi. Ale táto "malígna prítomnosť židovstva” nie je vonkajší vzhľad, ale nejaká abstraktná vlastnosť." A to zase umožňuje mysli ignorovať skutočného Žida, ktorého vraždia, keď násobí rozdeľovanie mysle od seba a od tela, na ktorom je upevnená. Paranoidný "tajný posunkový jazyk, ktorý spriada sieť medzi vecami" nevyjdruje mystickú celistvosť medzi rozumom a dušou, ale horúčkovité kmitanie, prostredníctvom ktorého sa Oz môže dotknúť tela a dychu, akože sa dotkne neviditeľného a určí abstraktné. Jeho dislokovaní križiaci sa nakoniec rozpustia v smere nejaké nového "Jeruzalema", ktorý má byť dosiahnutý prostredníctvom utrpenia. Ale ak sa toto milosrdenstvo zdá viac drastické ako presvedčivé, obrazy, ktorými príčetný a zdravý umelec ukazuje zvrátenú posadnutosť sú jasné, stručné a magické.
Druhá novela, “Pozdni láska”sa odohráva v Izraeli, v terajšom čase. Vo svojich materiáloch je tento príbeh tak odlišný od "Až do smrti" ako Dostojevského Zápisky z podzemia sú od Siedma pečať od Bergmanna . Ale Oz je rovnaký autor v špecifickom rozsahu jeho štýlu.
"Pozdní láska" je meditácia, varovanie, vyznanie, definícia prvej osoby prednesená na pokraji ticha jedného Shraga Ungera, starého ruského emigranta, ktorý cestuje z kibucu do kibucu, aby prednášal na kultúrnych akciách z poverenia Ústredného výboru. Jeho monológ je vytrhnutý z bolesti, tuku, zubného kazu, krvneho tlaku, osamelosti nekonečných novín; jeho príbeh je rozpovedaný proti kvapkajúcemu času, proti telavivskému teplu pod morom, ktoré sa “krčí., vyhráža." Je rozpovedaný s horkou pochybnosťou o pointe všetkých slov, ktoré sa dostanú k "veľkej téme", ale vždy skĺznu späť do zastavených kanálov a do tela človeka, ktorý sa živí tým, že hovorí slovami.
Slová sa zdajú byť jediným prúdom a činnosťou v "Pozdní láske," ale pre Ungera je jeden a jediný predmet, ruské židovstvo, tam číha zápletka: “červená” zápletka vyhladenia Židov ako prvý krok k rozkúskovaniu celého sveta. Niet divu, že mu výbor chce dať menej aktívnu prácu. Pre mňa sa “červená zápletka” sama o sebe nezdala tak šialená ako židovské proti-sprisahania a východoeurópske obrnené protiútoky, ktoré Unger predvída. Ale úspech príbehu je, že v jeho agónii sa nájde silný jazyk skúsenosti. Tento jazyk môže nájsť paralelu s meniacim sa smerom grófa Guillaume a jeho mánie - ale nejako Ungerov jazyk je viac celistvý.
V ňom on môže hovoriť konkrétne a s ostrou jemnosťou o galaktických zákonoch, ktoré sa nikdy nevyčerpajú , o "čiernom svetle vo vnútri "dementných dimenzií mora na okraji Izraela; on môže hovoriť o vlastných potrebách sa fyzicky dotknúť niekoho, kohokoľvek; A najviac nádherne zo všetkých, môže hovoriť o tej milovanej ruskej duši "roztrhanej medzi divokosťou a odovzdaním", tvrdosťou a plačlivosťou - hovoriť ako Isaac Babel o “cválajúcej kavalérii a žiariacej paľbe, ktorá zraňuje západný horizont”.
Povestná fantázia, abstraktná vášeň, život na dosah ruky - tento štýl, ktorý robil jeho iné romány tak čerstvé, nadýchané vzduchom, umožňuje Ámosovi Ozovi v diele "Až do smrti", aby predpotopná téma u neho vyzerala originálne.
Až do smrti
Amos Oz (p)
Dvojici působivých novel předního izraelského autora spojuje široce pojaté téma nenávisti k Židům a židovské identity vůbec. V první z próz, zasazené na konec 11. století, se pouť družiny francouzského šlechtice do Svaté země post... více