F.M. Dostojevskij recenze

Pravda v Dostojevského dielach bola pokrivená zlobou reakcie, zúfalým pesimizmom, kultom utrpenia, idealizáciou „odvekej“ rozdvojenosti, ktorú Dostojevskij pripisoval „človeku vôbec“, nevierou v možnosť víťazsva nad všetkým temným v reálnej skutočnosti, bezmnocnou hrôzou pred zlom života, ktorá mohla oslabiť u nepevných, váhavých sociálnych vrstiev vôlu v boj, vieru vo víťazstvo. Spojenie s reakciou sa zhubne prejavovalo aj na spisovateľovej umeleckej pravde, aj na humanistickom zameraní jeho tvorby, lebo neviera v rozum ľudstva, vo víťazstvo pracujúcej väčšiny nad násilníkmi a katmi, popieranie samej nutnosti reálne bojovať proti zlu a nepravde skutočnosti – toto všetko je v rozpore so skutočným humanizmom. Aby sme očistili pravdu od lži, musíme triezvo vidieť a nemilosrdne odlupovať všetku „dostojevčinu“ z Dostojevského, psychológiu a ideológiu bezvýchodnosti a zúfalstva, chorobný sklon k vychutnávaniu zla – všetko to, čo odvádzalo spisovateľa od pokrokových síl jeho epochy. Sme hrdí na nerozlučné spojenie so všetkými pokrokovými, progesívnymi umelcami a mysliteľmi všetkých čias a národov. Nemôžeme preto nedoceňovať v tvorbe veľkého spisovateľa všetko to, čo súvisí s jeho hlbokým súcitom s ľuďmi, gniavenými útlakom vykorisťovateľskej spoločnosti. Idealizácia Dostojevského môže nám prekážať v tom, aby sme pochopili to cenné, veľké, životne pravdivé, čo je obsiahnute v jeho dielach. A my chceme, aby toto veľké a cenné bolo pochopené, aby sa rozozvučalo plným hlasom! Lebo my si uctíme drsnú pravdu o živote ľudstva pod útlakom násilníckej spoločnosti, stvárnenú v tragických obrazoch žiaľu, biedy a krivdy, v obrazoch odzrkadľujúcich protest a hnev nešťastnej väčšiny ľudstva – v tých Dostojevského obrazoch, ktoré sa právom radia medzi večné obrazy svetovej literatúry.... celý text