Materia prima recenze

Nová, tretia zbierka básní poetky a spisovateľky Eleny Hidvéghyovej-Yung rozvíja konštanty autorkinej tvorby: jednotlivé básne sú silne vypointovanými mikro-príbehmi, neraz v podobe nadčasovej alegórie s dôrazom na ženstvo, tajomstvo. Avšak v básňach zaznieva aj nový tón: boj dobra a zla, svetla a tmy. Materia prima – prvotná hmota, či pralátka je v kontexte autorkinej knihy metaforou pre dušu. Duchovný svet, duchovnosť sú základným výstavbovým prvkom celej knihy. Už samotné názvy veľa naznačujú: Ikona, Duša, Senzibilita non plus ultra, Archanjel Michal, Exorcista, Strážkyňa prameňa atď. Radoslav Matejovv doslove knihy napísal: Materia prima má dôležitý motivačný rozmer – svojou sugestívnosťou môže viesť k prehodnocovaniu priorít samotného čitateľa. Robí to však nenásilne, bez zdvihnutého prsta, bez moralizovania. Vlci: Čierni vlci so smaragdovými očami sa približujú ku mne z čierneho lesa. Nádherne lesklá srsť, zuby v ostrí ľadového povetria a pružné, napnuté svaly šelmy. Počujem ich spenenú krv, opretá o suchú jabloň uprostred veľkej snehovej pláne. Prikovaná na hranicu života, úplne sama, len s obnaženou dušou. Sama, ako na Poslednom súde... a tu, v poslednej chvíli, neznáma ruka ma ľahučko dvíha ponad zem a unáša preč, do bezpečia – stalo sa presne to, čo som zažila raz dávno v sne: v hraničnej chvíli, tesne pred najhroznejšou smrťou zasiahla Vyššia moc a ja dodnes neviem, čím som si zaslúžila tú šancu vrátiť sa z tmy, môcť budovať svoj život odznovu a úplne inak.... celý text