Miloš Alexander Bazovský recenze

Vo viacerých obdobiach sa o diele M. A. Bazovského (1899 - 1968) vyjadrovala kritika len ako o čomsi výsostne regionálnom, slovenskom. Zväčša to odôvodňovala maliarovým záujmom o maľovanie slovenských "horniakov" a ich rázovitej populácie. Prvý Bazovského monografista Karol Vaculík, našiel v jeho diele kvality, vďaka ktorým ho mohol od regionálnej hranice vvýznamovo odsunúť o hodný kus ďalej, k európskemu maliarstvu. V tejto monografii, pripravovanej k Bazovského storočnici, poukazuje zase známy umelecký historik a znalec slovenskej moderny Ján Abelovský na nejednoduchosť procesov, ktoré sa na Bazovského ceste "do moderny Európy" odohrávali a najmä na jeho úsilia i agilnosť jeho súputníkov (Ľudovíta Fullu, Mikuláša Galandu a Kolomana Sokola) oslobodiť sa od "duchovnej motivácie vzdialenej romantickej minulosti" a vďaka tomu, na rozdiel od Martina Benku, podstatne preniknúť do priestorov reálnejšej slovenskej skutočnosti. Bazovský však napokon "tieň základnej paradigmy slovenskej moderny... neprekročil". Abelovský usudzuje, že to bolo tak preto, "že vedome hľadal a nachádzal fenomenálne, ideálne zviditeľnenie duše národa. Základným paradoxom programovo slovenskej moderny sa teda stala skutočnosť, že napriek všetkej formovej modernosti jej profilujúcich osobností sa nemohla stať v pravom zmysle modernou. Pred maliarskou autenticitou dávala totiž prednosť nacionálnej identite". Nazdávame sa, že dosiaľ nepubikované diela z depozitov štátnych galérií, ale najmä početné neznáme obrazy i kresby súkromných zberateľov a umeleckých priateľov v tejto monografii, pomôžu plastickejšie pochopiť dielo jedného zo zakladateľov slovenskej moderny a zároveň ho vnímať aj ako človeka, o ktorom publicista a vydavateľ Jozef Ruttkay píše ako o mužovi, ktorý bol "hlboko niekým".... celý text