Živý bič recenze

Urbanov román Živý bič, prvý raz vyšiel roku 1927, je tým dielom, ktoré patrí medzi vážne príspevky k téme života slovenskej dediny pred prvou svetovou vojnou i počas nej. Čitateľská verejnosť i literárna kritika prijali román ako najvýznamnejšie dielo prvého desaťročia povojnovej slovenskej prózy, a Živý bič dodnes takým zostal. Široká epická evokácia a neraz i lyricky podfarbená štylizácia vytvára z prípadu osnovaného okolo postavy Adama Hlavaja a jeho ženy Evy pôsobivý obraz dediny ako jedného etnika, celistvého v zásadných otázkach sociálnej spravodlivosti, morálnej zásadovosti, etnika zmietajúceho sa pod nárazmi vzdialenej, a predsa v ľudskom organizme hlboko prítomnej prvej svetovej vojny. Svoj samorastlý talent silnej epickej váhy naplno rozvil M. Urban po prvý raz práve v tomto románe. Umocnil predovšetkým tie pozitívne fakty svojho umeleckého talentu a kréda, ktoré už naznačil v Jaškovi Kutliakovi spod Bučinky (1922) a najmä v široko koncipovanej tragickej novele Za vyšným mlynom (1926). Ide tu predovšetkým o videnie sociálnych problémov a realít, o znalosť prostredia v tých najširších dimenziách, o realistický fakt obrazu a deja literárneho diela. Živý bič je otrasnou drámou slovenskej dediny Ráztoky a jej obyvateľov postavených zoči-voči krutým udalostiam prvej svetovej vojny. Živý bič — to je protest ubitých ľudí nielen proti vojne, ale predovšetkým proti sociálnemu útlaku, proti nezmyselnému vraždeniu a ničeniu hodnôt, proti ponižovaniu jednoduchého pracujúceho človeka. Kresba a výstavba postáv Živého biča zdôrazňuje momenty a fakty statočnej práce, húževnatého zápasu o spravodlivosť a pokrok. Román podmaňuje epickou šírkou, lyrizmom, metaforickosťou štýlu, dramatickosťou, psychológiou hrdinov, mravnou myšlienkou a hĺbkou.... celý text