Kontakty tempo & emoce

KRITIKA ako činiteľ spoločensko-literárny, alebo, hovorené slovami Otakara Fischera, ako úrad spoločensko-etický — to je to, čo nám chýba najväčšmi. Kritika, ktorá nezasahuje len do organizmu literatúry, ale aj do organizmu a organizácie života, ktorá neopisuje a nepopisuje, ale z hlbín národného bytu doluje prvky nového životného pocitu nášho súčasníka. Povedalo sa, že literatúra má vyslovovať človeka. A kritika má hádam vyslovovať iba — literatúru? Odveký antagonizmus medzi tvorbou a jej hodnotením, medzi predstavou, akú si vytvára spisovateľ o sebe a svojom diele, a medzi predstavou, akú mu vnucuje kritika, bude zrejme trvať dovtedy, kým kritika nestratí svoju základnú vlastnosť, t. j. svoj kritický charakter. Koniec koncov, keby nebolo tohto napätia, sotva by sme sa niečo dozvedeli o estetickom, etickom, psychologickom pôsobení diela v tej-ktorej dobe, lebo nech je akokoľvek, kritik jednako len predstavuje typ najexponovanejšieho čitateľa, hovorí nielen za seba a zo seba, ale aj za iných a z iných. Už tým, že vystupuje verejne, zvyšuje sa percento pravdepodobnosti, že vyjadruje časť existujúcej, no dosiaľ neformulovanej verejnej mienky.... celý text