Oratio mentalis u neskorého Ockhama tempo & emoce

Jednou z výnimočných oblastí filozofického diskurzu na začiatku 14. storočia bola teória mentálneho jazyka (oratio mentalis alebo propositio mentalis). Mnohí autori tohto obdobia chápali jazyk a jeho mentálny invariant ako súčasť epistemického vysvetlenia komplexného spôsobu poznávania sveta prostredníctvom pojmov. Teória mentálneho jazyka bola na takúto explanáciu vhodná a zároveň priniesla nové svetlo do vzťahu jazyka a (vnímaného) sveta. Objav takýchto teórií mentálneho jazyka radikálnym spôsobom zmenil dovtedajší pohľad na to, akým spôsobom si myseľ či intelekt vytvára zástupné znaky, ktoré reprezentujú skutočnosť. Tieto komplexné a často aj komplikované teórie o vzniku termínov a o spojení termínov do viet boli na začiatku 14. storočia ovplyvnené hlavne myšlienkami a pohľadmi Williama Ockhama († 1347), ktoré načrtol a rozpracoval vo svojej koncepcii tzv. oratio vocalis a oratio mentalis (idiomatického a mentálneho jazyka). Cieľom tejto práce je poukázať na Ockhamovu teóriu oratio mentalis a priblížiť ju ako základné a v každej teoretickej i praktickej vede prítomné kritérium. Ockham ňou totiž predkladá tézu o tzv. „propozicionalizácii“ nášho myslenia. Táto téza síce nevyznieva v jeho diele explicitne, ale z mnohých pasáží ju vieme vydedukovať a bližšie rozanalyzovať. Celé naše poznanie a myslenie prebieha v intelekte na spôsob mentálnych propozícií zložených z termínov, ktoré kopírujú skúsenostne poznávaný svet. Nazdáva sa teda, že hlavným momentom poznávania a rozprávania o svete je mentálny náprotivok – či už chápaný ako mentálny termín (pojem) alebo ako mentálna propozícia (myšlienka).... celý text