Posledné dievča tempo & emoce

Intímne a mučivé spomienky bývalej zajatkyne Islamského štátu v podobe dych vyrážajúceho a inšpiratívneho príbehu. Nadia Muradová sa narodila a vyrástla v Kocho, malej dedine na severe Iraku, ktorú po generácie obývali mierumilovní roľníci a pastieri. Patrila do komunity jezídov a spolu so svojimi súrodencami žila tichým, skromným životom. Nadia snívala o tom, že sa stane učiteľkou dejepisu, alebo si otvorí vlastný salón krásy. Avšak 15. augusta 2014, keď dovŕšila sotva dvadsaťjeden rokov, tento jej život sa skončil. Príslušníci Islamského štátu zmasakrovali obyvateľov jej dediny, popravili mužov, ktorí odmietli konvertovať na islam a ženy, ktoré boli pristaré na to, aby sa stali ich sexuálnymi otrokyňami. Šiestich Nadiiných bratov zavraždili, krátko na to i jej matku - ich telá potom neúctivo nahádzali do masových hrobov. Nadiu odvliekli do Mósulu a donútili ju tak, ako tisíce ďalších jezídskych dievčat, stať sa sexuálnou otrokyňou. Nadia bola v zajatí viacerých militantov a zažívala opakované znásilňovanie a mučenie. Nakoniec sa jej podarilo utiecť zo zajatia a nájsť úkryt v istej sunnitskej rodine, ktorej najstarší syn riskoval život, aby jej pomohol do bezpečia. Ako prostému roľníckemu dievčaťu z irackého vidieka sa Nadii nikdy ani len nesnívalo o tom, že raz bude rečniť pred Organizáciou Spojených národov alebo bude nominovaná na Nobelovu cenu mieru. Dovtedy nikdy nenavštívila iracké hlavné mesto, ba ani nevidela naživo lietadlo. Jej únoscovia jej nahovárali, že jezídovia budú vymazaní z povrchu zemského a boli chvíle, keď im skutočne verila. Dnes však príbeh Nadie Muradovej očitej svedkyne brutality Islamského štátu, obete znásilnenia, utečenkyne a jezídky núti svet, aby nezatváral oči pred genocídou v Iraku. Jej príbeh je výzvou k činom, dôkazom nezlomnosti ľudského ducha a vyznaním lásky pre jej stratenú domovinu, krehké jezídske spoločenstvo a rodinu, ktorú zničila vojna.... celý text