Bájosloví pohanskích Slovákov zajímavosti
Ján Hollý
SLÁV — BÁJOSLOVÍ na 100. výročie básnikovej smrti vydal Spolok sv. Vojtecha v Trnave roku 1950 v prichystaní PhDr. Jozefa Ambruša, s úvodným drevorytom a obálkou Edity Ambrušovej. Najstarodávňejší pohanskí Slováci napred jedného boha pod ménom Perúna, Paroma viznávaľi a cťiľi, stvorca hromu a bľesku, pána ňeba, zemi a celého sveta, póvodca všeckích prípadnosťí: nebo osud ňeveriľi. Jemu voľi a iné obeti zabíjaľi. Pozatím aľe mnoho iních bohov si vimisľeľi a počet modlí rozmnožiľi. Maľi bohov hor, skal, hájov, pol, zemi, vod, povetrá, svetla, tmi, zármutku, žalosťi, radosťi a rozkoš; a bohov domovích a ňeznámích; bohov dobrích (belbogov) a zlích (černobogov), ňekterích i Grékov bohom podobních. Vždicki predca i v najhlbšéj mrákoťe poveri zahrúžení jedného najviššého, najvatšého, všemohúcého boha, nad iními panujícého, uznávaľi, kterí vládal ňebesami, a o ňebeské veci sa staral; druhí aľe ňižší bohové, ďeťi z jeho krvi pošlé, podla svojého úradu pod jeho vládú a správú o zemské pečovali; a jedenkaždí mocú tím znameňiťejší bol: čím príbuznosťú bližší temu bohovi bohov. K víre najpodobňejšé je, že starí Slováci bohov svojích z Indie priňésľi: nebo jako mnohé slova dávno vimretéj samskriti ve slovenskéj reči sa nachádzajú: tak též ména ňekterích bohov u pohanskích Slovákov z ménami indickích bohov sa zrovnávajú, k. p. Morena u Indov Morana smrť. Vinášáňí a topeňí Moreni neb smrťi je známá slavnosť. Živa, Šiva též u Indov Šiva, bohiňa života; Triglav u Indov Trimurti; Parom u Indov Brama, Brahma atď. Krem toho u starších pohanskích Slovákov jako u Indov ženi z mrtvím ťelom svojích mužov na hraňice sa hádzali a páľili.... celý text
Zajímavosti (1)
Neviem či je táto kniha úplne hodnoverná, ale o mierumilovnosti Slovanov veru nesvedčí - naopak boli to barbari ako repa.
Najstarodávňejší Slováci mrtvích pálívaľi na hraňicách. Ženi po smrťi mužov svojích ňechceli biť živé; aľe s ňimi na hraňicách, jako u Indov, páľiť sa dávali. Oheň, čím slavňejší bol pohreb: tím vatší a dlž sa kládel, ňekdi za dva, za tri, za ďevať ďňí bez prestáňá horel. Na hraňicu koňa, zbroj, rúcho a iné mrtvému milé veci, jako též i obeti hádzali a páľili. Taká obeta pri mrtvém, k uspokojeňú bohov ťemních vikonávaná, volala sa trizna. U nás kus pola, kďe ňekdi háj stál, nazívá sa Triznová. Okolo hrobu choďili, veľkím hlasem kričali, šati rezali, bradi strihali a na hraňicu metali. Popol zebírali do popolňice najvác hľiňenéj, na spósob dvojušatého hrnca vizírajícéj, jaké sem i tam sa našli. Zakopávali jích do zemi; a znameňiťejším ňekdi kopec zemi anebo kameňá na ňe nakládli, čo sa volalo hrobla. V pozdňejších časoch mrtvích do čistích šat oblečeních pochovávali v horách, hájoch a poľách. Dávali jím pod hlavu pecen chľeba, lahvicu vína, jaké v blaňe, že drevo zhňilo, na spósob vajca bez škrupini sa našlo od hrobára. Dávaľi jím též do ust anebo do ruki peňáz, čo do ňedávna ešče místami čiňili. Práťeľi do treťého dňa, ženi ale do tricátého pri hrobe mrtvého muža naríkali. Pri odchádzáňú od hrobu zem pres seba, ňeozírajíce sa, hádzali. Po pochováňú vikonávaľi sa pohrebné hodi, kar nazvané, kterí dosaváď místami, obzlášťňe u možňejších, je v običaji. (onRock)
