David John Levy životopis

• Autor
• Knihy
• Bazar
• Životopis
• Citáty
• Diskuze

Životopis

David John Levy sa narodil 31. októbra 1947 ako syn Juhoafričanov židovského pôvodu, ktorí sa usadili v Londýne. Študoval na školách v Stowe a Oxforde; na oboch inštitúciách nasával doznievajúcu spomienku na staršie, vlasteneckejšie pojatie toho, čo to znamená byť Angličanom, než aké pozoroval u svojich súčasníkov. S týmto vlasteneckým videním, o ktoré opieral svoj nárok na súnáležitosť s krajinou a kultúrou, ktorú si osvojil, zostal pevne spätý po celý svoj život. Zároveň však bol horlivým nadšencom rôznych konkurenčných vlasteneckých postojov – tak sa vo Francúzsku stal francúzskym šovinistom, v Čechách českým nacionalistom, na Morave stúpencom moravskej nezávislosti, vo Viedni nostalgickým obhajcom rakúsko-uhorskej ríše, ktorej energickým protivníkom bol naopak v Budapešti. Zbieral štátne hymny, zaujímal sa o ľudové tradície, históriu rôznych štátov.

Mal záľubu v neznámych stredoeurópskych mysliteľoch. Bol presvedčený, že tí, ktorí sa tvárili, že skúmajú dôležité skutočnosti ľudského údelu, ho namiesto toho úplne prehliadali. Bol človekom, ktorý si nado všetko cenil poriadok v spoločnosti a neznášal revolučné ideológie a rovnostárske plány ohrozujúce kázeň a hierarchiu, na ktorej sú závislí obyčajní ľudia. Zázrak, ktorým bol samotný fakt, že mohol pôsobiť v britskej sociologickej obci, nebol spôsobený len Levyho jedinou vlastnosťou, ktorá zodpovedala kánonu politické korektnosti (bol síce diskrétnym, ale aktivnym homosexuálom, u ktorého bola v roku 1992 diagnostikovaná prítomnosť vírusu HIV), ale jeho neopísateľne vľúdnou a láskavou povahou. Neexistoval človek, voči ktorému by pociťoval zášť, odmietanie a znevažovanie znášal v duchu kresťanského odpúšťania. Žil a pôsobil ako univerzitný sociológ, ktorý odvážne zavrhoval ľavicové dogmy, ktoré sú v jeho odbore predkladané ako skutočnosť. Písal verše v štýle W. E. Henleyho, presadzoval stredoeurópskych konzervatívnych mysliteľov, akými boli Eric Voegelin a Arnold Gehlen, a veľkú časť svojho života strávil častými návštevami východoeurópskych disidentov a podporou ich podzemných štruktúr. Svoju pozíciu na Middlesexskej polytechnike si Levy dokázal udržať len vďaka tomu, že svoje kontrarevolučné názory zaobalil do hávu tak sofistikovanej irónie, že vyzerali skôr ako póza než ako presvedčenie. Tak dokázal prežiť ako osamelý pravičiar v jame levovej univerzitného socializmu.

Prvá kniha Davida Levyho, nazvaná Realismus, esej o interpretácii a spoločenskej realite (1981), ho uviedla na intelektuálnu dráhu, ktorú už predtým odkryli kontinentálny sociológovia ako Schutz, Scheler, Hartmann a Plessner. Štatistika a prieskumy nemajú podľa Levyho zmysel, ak nie sú spojené s konceptmi, ktoré nám ich umožňujú interpretovať; tieto koncepty ale musia byť rozpracované filozoficky. Levy veril, že britská sociológia si to málo konceptov, s ktorými pracuje, vypožičala z preukázateľne chybných teórií Karla Marxa, ktorého príťažlivosť nevyplývala ani tak z pravdivosti toho, čo povedal, ale z „hermeneutiky podozrievavosti", ktorú uplatňoval na všetko, čo povedal ktokoľvek iný. Podľa Levyho názoru je preto dôležitou úlohou sociológov, aby rozpracovávali tie koncepty, ktoré nám umožnia vnímať ľudí takých, akí sú, bez skresľujúcej optiky ideológie. Túto tému rozvíjal i v svojich následujúcich textoch, predovšetkým v Politickom poriadku (1987) a v vynikajúcej zbierke esejí s názvom Miera človeka (1994), v ktorej boli zhromaždené mnohé jeho erudované a pozoruhodné štúdie o náboženstve.
V Amerike majú jeho texty veľký vplyv. Nesmierne vplyvný bol tiež v ére komunizmu vo východnej Európe; jeho prednášky, ktoré mal na súkromných seminároch v Prahe a v Brne, kolovali medzi ľuďmi, ktorí mali neskôr sformovať jednu zo vznikajúcich politických elít. Levyho sympatie patrili disidentom a platilo to aj opačne. Levy pochopil, že je medzi ľuďmi, ktorí svet chápu rovnako ako on a ktorí sú rovnako ako on pre svoje názory prenasledovaní. Jeho práce boli prekladané a vydávané v samizdatových edíciách, neskôr sa dočkali nového vydania v oficiálnych nakladateľstvách. Levy zasvätil svoj život veci disidentov a pri ich podpore bol vždy ochotný podstúpiť osobné riziko.

Pod vplyvom svojho ochorenia sa Levy stiahol viac do seba a začal hľadať útechu v štúdiu starej hudby. Učil sa hrať na lutnu, violu a teorbu, študoval skladby a sám sa učil čítať starú notáciu renesančných lutnistov. Študoval francúzskych barokových skladateľov a učil sa skladať ich štýlom. Po mnohých ochoreniach, ktoré statočne znášal David Levy zomrel 2. decembra 2003. (zdroj životopisu: revue politika Roger Scruton.)