Ján Slávik životopis

slovenská, 1855 - 1934

• Autor
• Knihy
• Bazar
• Životopis
• Citáty
• Diskuze

Životopis

Tento významný národnokultúrny dejateľ, historik a cirkevný hodnostár sa narodil 4. decembra 1855 v Dačovom Lome, okr. Veľký Krtíš. Bol synom kováča Michala Slávika, ktorý sa neskôr stal majiteľom pozemkov. Jeho matka sa volala Barbora rod. Horváthová. Svojich rodičov si veľmi vážil a ctil. Ako sám o nich napísal : „ Na svojich rodičoch mal príklad pobožnosti a neúnavnej pracovitosti, k čomu pridŕžali rodičia i jeho od malička “. Mal jedného brata Juraja ( 1859 – 1912 ).

Roky štúdia
Do ľudovej školy v Dačovom Lome chodil v roku 1866. O štyri roky neskôr 1866 -1870 nastúpil na nižšie gymnázium v Banskej Štiavnici . Ako sám o sebe píše, toto obdobie nebolo pre neho ľahké. „ Nedostatočne pripraveného v domácej škole dali ho rodičia do prvej gymnaziálnej triedy do Štiavnice, kde nerozumejúc ani slova maďarsky, mal sa učiť výlučne v tej reči všetky predmety, i latinskú a nemeckú reč." Potom pokračoval v štúdiu na vyššom gymnáziu vo Veľkej Revúcej ( dnes Revúca ) 1970 –1974 , kde „súkromnou pilnosťou mnohé zameškané doháňať musel“ . Tu 3. júla 1874 zmaturoval. Veľmi mu pomohli jeho dobrí rodičia, ktorí „ na jeho výchovu nešanovali nákladku, sebe si nedopriali požitku, len aby svojich dvoch synov do škôl dať mohli a Pán Boh ich zpočiatku celkom chudobných, napriek mnohým výdavkom i na majetku očividne požehnával.“

V roku 1874 začal študovať teológiu. Rok študoval na teologickej fakulte vo Viedni a v rokoch 1875 – 1878 n Erlangene v Nemecku. Štúdium v Nemecku ho veľmi obohatilo. Bol žiakom chýrnych profesorov Hofmanna, Franka, Kohlera a Zezschvitza s ktorým mal obzvlášť blízke vzťahy.
Počas posledného semestra v Nemecku aktívne pôsobil v spolku Studienhaus ako senior. „Spolok tento založil a viedol prof. Dr. Gerhard Zezschwitz s tým cieľom, aby vážneho zmýšľania bohoslovci žili spolu zriadeným, službe Božej a štúdiu posväteným životom.“
Študenti bývali v poschodovom dome, stretávali sa vždy ráno a večer k spoločným modlitbám, organizovali si vedecké večierky, na ktorých prof. Zezschwitz predsedal. Mladý Ján mal blízko ku knihám, pretože „ v dome bola veľká knižnica, ktorú rád používal“.
Chodil domov cez veľkonočné prázdniny, na šesť týždňov. Nemožno sa čudovať, že sa mu študentský život páčil a že túžil ostať v Nemecku. Na žiadosť svojich rodičov sa však vrátil domov a prijal pozvanie za kaplána na Senné ku Ondrejovi Bodickému, ktorému ho odporúčal jeho priateľ Michal Bodický.
Počas školských rokov sa neho národné povedomie, ktoré získal od svojich rodičov stále zväčšovalo a upevňovalo. Najmä počas štúdia vo Viedni, kde bol členom slovenského akademického spolku Tatran, ale už aj skôr na Gymnáziu v Revúcej, kde sa aktívne zúčastňoval národného kultúrneho života.

Prvé kňazské roky
„Vytrhnutý z koľají štúdiuma, ťažko sa vžíval do praktického kaplánskeho života“ a ako ďalej píše „ štúdium na nemeckých univerzitách i tak nepripráva dostatočne ku kňažskému účinkovaniu“. Napriek prvotným ťažkostiam, bol 27. marca 1878 v v Békešskej Čabe vysvätený za kňaza ( vysvätil ho dr. Gutáv Szeberényi ) a hneď „ 1. júla toho istého roku vymenovaný za vojenského kňaza druhej triedy v zálohe ( reservé ).“
Na ďalšie kaplánske miesto nastúpil v septembri 1881 na Hornú Lehotu, kde vtedy účinkoval farár a slovenský básnik v jednej osobe Samuel Chalupka. Tu však nepobudol dlho, lebo už 11. decembra 1881 bol zvolený za farára dobronivskej evanjelickej a.v. cirkvi. Na Dobrú Nivu prichádza 3. marca 1882.
Približne o rok, 28. marca 1883 sa oženil s Izabellou Boženou rod. Maróthy. Bola dcérou veľkoľuborečského evanjelického farára Daniela Maróthyho a Lujzy rod. Bauer. Ako dnes vieme aj Izabellina sestra Elena Maróthy Šoltésová ( 1865 – 1941 ) bola veľmi významnou slovenskou národnou buditeľkou a spisovateľkou.
Zo šťastného manželstva sa narodili dvaja synovia : Juraj ( 1890 – 1969)
a Ján ( 1886 – 1953 ). Mladší syn Juraj je známy ako agrárny politik, diplomat, člen mnohých spolkov, hospodárskych a finančných združení. Po vzniku ČSR sa stal členom parlamentu, v rokoch 1922 – 1925 bol županom Pohronskej župy so sídlom vo Zvolene. Potom pôsobil ako župan Košickej župy ( 1925 – 1929 ) a minister poľnohospodárstva, v rokoch 1925 – 1929 ako minister vnútra. Bol veľvyslancom vo Varšave v Poľsku. Po rozbití ČSR ostal v zahraničí, pôsobil v Paríži, v rokoch 1940 –1945 v československej vláde v Londýne. Potom sa stal našim veľvyslancom v USA ( 1947 – 1948 ), kde nakoniec aj ostal po februári 1948. Zomrel vo Washingtone, 20. mája 1969.

Obdobie rokov 1882 - 1934
Národno – buditeľská činnosť
Pracoval pre národ
Ján Slávik mal dobré vzťahy s viacerými predstaviteľmi slovenského národného a kultúrneho života. Prostredníctvom brata Juraja sa zoznámil s Martinom Kukučínom, kaplánoval u spomínaného Samuela Chalupku. S Kukučínom si počas jeho pražských štúdií aj písal a časť korešpondencie sa zachovala.
Zaujímal sa tiež o politiku, o otázky týkajúce sa vzniku samostatného Československa. „ Bol činným členom a funkcionárom SNS a v roku 1914 sa aktívne zúčastnil na pokuse o založenie SNR.“ 6 Zaoberal sa tiež národnými požiadavkami Slovákov vo Zvolenskej župe, kde bol členom zastupiteľstva. Pracovalo sa mu tam veľmi ťažko, pretože bol jediný Slovák.
Obraňoval tiež evanjelickú cirkev vystavovanú náporu maďarizácie.
V roku 1918 sa stáva členom SNR, v októbri toho roku je signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa.

Pracoval pre Dobrú Nivu
Na srdci mu ležala aj Dobrá Niva spolu s ľuďmi, ktorým sa stal duchovným pastierom. Práca tam nebola ľahká, lebo ľud bol neuvedomelý a nevzdelaný. Ako čítame v jeho zápisoch „ koná v mnohom sisyfovskú prácu v ľude, ktorý nerád číta a k tomu neporozumejúcom, čo by mu samému k dobrému poslúžilo“. Okrem toho „ cirkev našiel zadĺženú, cirkevné staviská v zlom stave, základiny neboli žiadne“.
Staral sa nielen o ich duchovný rast, ale aj o spoločenský a hospodársky rozvoj svojich farníkov a tiež obce ako takej. Môžeme povedať, že aj jeho zásluhou sa výrazne zdvihla životná úroveň dobronivčanov. „ Rozvinul širokú ľudovýchovnú a osvetovú aktivitu, organizoval prednášky o moderných spôsoboch hospodárenia.“. Založil mliekárske a potravinové družstvo, ktoré dlhé roky viedol.

Spisovateľská tvorba

K všestranným záujmom Jána Slávika patrili aj dejiny a spisovateľská činnosť. Bol cirkevným historikom a publicistom a venoval sa aj dejinám umenia ( obnovenej Matici slovenskej dokonca navrhol zriadiť osobitný odbor pre túto disciplínu ).
Prispieval do hospodárskych, školských, cirkevných časopisov, novín a kalendárov. „ V Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti a v Slovenských pohľadoch uverejnil niekoľko umenovedných statí. ( Príspevky k dejinám umenia na Slovensku 1901, Zachráňme pamiatky dávnej doby, Slovenské pohľady 1922 ).“
Z jeho práce cítiť veľké národné povedomie, veľkú lásku a zodpovednosť voči svojej krajine, ľudu, k jeho histórii, k tomu čo dejiny dokumentuje – ku kultúrnym pamiatkam. Vo svojich článkoch apeluje aj na ostatných ľudí, aby neboli ľahostajní k svojim dejinám.
Na ukážku, úryvok z článku „ Staré pamiatky umenia vo Zvolenskej župe“, ktorý bol uverejnený v Hronských novinách. Píše tu o svojej monografii Zvoleného seniorátu, v ktorej rád zachytil „ staré, dosiaľ zachované pamiatky z predreformačnej doby vo Zvolenskej župe, výzor kostolov, častí, aj iných stavieb z románskeho, gotického, zvlášť ranogotického slohu, fresky, obloky, dvere, schránky na oltárnu sviatosť, kňažské sedadlá, krstiteľnice“. Pokračuje slovami „ treba by bolo zobraziť, pomerať, opísať, aby sa tým dokumentovalo, že tu za dávnych časov nebola púšť a zaostalosť, že my Slováci sme sa sem nevlúdili len v 14. – 15. stor. ako maďarskí pseudohistorici tvrdili, ale sme tu boli dávno a že bol tu riadny vývin umenia staviteľského, maliarskeho a rezbárskeho, medzi tu osadeným nemeckým a dávnejším autochtónnym ľudom“. V závere prosí fotografov – amatérov, aby mu posielali materiál.
Veľmi významné sú jeho historické štúdie ( „Dejiny dobronivskej evanjelickej cirkve, niektoré dávnejšie deje kráľovského výsadného mestečka Dobronivej a okolia“, 1898, „Slovenské povstanie v Krupine roku 1614“, „Slovenské pohľady 1909“, „Dejiny zvolenského evanjelického a.v. bratstva a seniorátu“, 1921, „Niečo z dávnych časov novohradského seniorátu“ ), ktoré sú dôležitým prameňom aj pre súčasných historikov. V Dejinách zvolenského seniorátu „ podáva všeobecný náčrt dejín reformácie na Slovensku a osobitne vo Zvolenskej stolici a v jej jednotlivých cirkvách a podrobnejšie si všíma pôsobenie kňazov a učiteľov, z ktorých viacerí boli aj literárne činní“
Zúčastňoval sa tiež na pedagogickej činnosti. Zostavil „Abecedár pre prvú triedu evanjelických a.v. škôl“ a „Čítanku pre druhú triedu evanjelických a.v. škôl“. Okrem toho napísal niekoľko náboženských publikácií ( „Príprava na konfirmáciu“ 1903, „Z duchovnej pastvy“ 1932 – 1934 ), prednášok a samozrejme kázní, ktoré by určite povzbudili aj dnešného človeka.
Nakoniec spomeniem zbierku žartovných príbehov a anekdot, ktoré napísal pod pseudonymom Ktosi. Knižka vyšla v roku 1909 pod názvom Smiechoty. V niektorých poviedkach vystupujú aj konkrétne osoby, napr. J. Maróthy, S. Medvecký a iné historické osoby.

Zanechal nám bohatstvo

Nie je bohatstvo ako bohatstvo. Bohatstvo v knihách sa nedá vyčísliť. Ján Slávik zanechal Dobrej Nive hotový poklad. Zozbieral, preštudoval v archívoch všetky dostupné materiály, pramene ( napr. zápisnice Zvolenského seniorátu, vizita, čiže zápisnice, staré matriky dobronivskej katolíckej cirkvi, archív evanjelickej cirkvi, zápisnice atď.) týkajúce sa Dobrej Nivy a napísal dielo Dejiny dobronivskej evanjelickej cirkve... Knihu chcel zostaviť a vydať už skôr pri príležitosti storočnice obnovenia evanjelickej cirkvi v Dobrej Nive v r. 1884. Pre nedostatok prameňov vtedy predniesol len malé časti histórie Dobrej Nivy. „ Vediac však, že je to potrebné a osožne, aby cirkev svoje deje znala, neuspokojil som sa, až i nazhľadúval som pramene ku zostaveniu tohto krátkeho dielca potrebné, v ňomž podávam výsledok a ovocie môjho viacročného bádania“.
Knihu chronologicky rozdelil do 3 častí. V 1. a 2. časti píše o dejinách obce , zámku a cirkvi pred a po reformácii do tolerančného ediktu. Osobitne spracúva občianske a cirkevné dejiny. V 3. časti sa venuje len evanjelickej cirkvi od tolerančného ediktu po súčasnosť (1896).

Z posledných udalostí

V roku 1922 mu pribudla funkcia zvolenského seniora, ktorú vykonával štyri
roky do roku 1926.
Napriek vysokému veku aj naďalej písal do regionálnych novín a zúčastňoval sa verejného života v Dobrej Nive. Bolo tomu tak aj na otvorení železničnej trate Zvolen – Krupina, kde „ starosta Dobronivej uvítal zástupcov vlády a staručký senior Slávik svojím prejavom vpísal sa hlboko do sŕdc prítomných a jeho slová, že touto dráhou prebíjajú sa okná kultúrneho sveta, bol pánom ministrom Stříborným súhlasne prijatý“.
Do dôchodku odchádza ako 70 ročný. Pohronský hlásnik o tom napísal takto : „ Senior dr. Ján Slávik z Dobronivej, známy historik, otec bývalého ministra dr. Slávika, odišiel 1. októbra 1926 na zaslúžený odpočinok do Banskej Bystrice“.
Keď sa niečo v minulosti udialo, historik dnes môže len predpokladať okolnosti týkajúce sa udalosti. Môže preštudovať všetky archívy, knižnice, všetok pramenný materiál, nikdy neobsiahne všetky okolnosti deja. Neboli sme „ pri tom „. V konečnom dôsledku môžeme len predpokladať.
Keď Ján Slávik odišiel do Banskej Bystrice, napísal do Hronských novín: „ Posledné naše časy na Dobrej Nive zostanú nám navždy milými a vzácnymi. Nemysleli sme, že máme tam toľko dobrých ľudí, a to nielen medzi našimi milými cirkevníkmi, ale i medzi inoveriacimi, od ktorých všetkých sme sa stali účastnými početných dôkazov lásky, vďačnosti, oddanosti a priazne. Už v nedeľu, keď som sa odberal od mojich milých cirkevníkov, odchádzajúc po vyše 44 – ročnom účinkovaní medzi nimi na odpočinok do Banskej Bystrice, veľmi mnohí, mužskí i ženské, mladší i starší plakali. V stredu dňa 6.10. usporiadali nám k úcte húfne navštívenú spoločnú večeru, na ktorej nás nad naše zásluhy mnohými srdečnými prívetmi v próze i vo veršoch poctili. A na druhý deň takrečeno zasypali nás kvetmi a priazňou, odprevadila nás pri zvonení všetkých zvonov až na chotár, takmer celá cirkev a priatelia, hasiči, školské deti, obecný výbor a veľký zástup mužských, ženských, detí i starších, peši i na vozíkoch, v ovenčenom koči cez slávobránu s nápisom : Boh s Vami a mnohé s plačom požehnávali nás a vyobjímali, ako by sa navždy od nás lúčili. Za prejavy tak neobyčajnej lásky a úcty vyslovujeme všetkým i verejne našu srdečnú vďaku. Pán Boh Vás, drahí moji požehnávaj bohate. Zachovajte nás i ďalej vo svojej vzácnej priazni a láske“.
Čo môžeme predpokladať po týchto slovách ?
Snáď to, že Ján Slávik spomínal na Dobronivčanov v dobrom, keď sa s ním tak krásne rozlúčili. Že mu ostali v srdci.
Spomenieme ešte, že Husova fakulta Karlovej univerzity v Prahe mu v roku
1930 udelila čestný doktorát teológie.9 Zomiera nečakane ( mozgova porážka ) dňa
8. februára 1934 v Banskej Bystrici. „ Zvečnelý vlastenec a hodnostár cirkevný bol pochovaný pri kostole“ na tamojšom evanjelickom cintoríne. (zdroj životopisu: http://zsalexyhozv.sk/skola/projekty/mvs/narodovci/slavik/slavik.htm)

Ocenění

Autor (zde) zatím nemá žádné hodnocení.

Ján Slávik - knihy

1921	Dejiny zvolenského evanjelického a.v. bratstva a seniorátu

Žánry autora

Náboženství Biografie a memoáry

Štítky z knih

Slávik je 0x v oblíbených.