Karol Virsík životopis
slovenská, 1915 - 2009
Životopis
Narodil sa 25. augusta 1915 v Malackách, strednú školu absolvoval na Masarykovom reálnom gymnáziu v Bratislave a v rokoch 1933 - 1939 absolvoval Lekársku fakultu Univerzity Komenského.
Od r. 1946 sa stal asistentom na 1. internej klinike Lekárskej fakulty u profesora Dérera a po presťahovaní lôžkového oddelenia do Nemocnice Čs. červeného kríža v Bratislave na Bazovej ulici sa v r. 1949 stal primárom a v r. 1950 aj zástupcom prednostky Kliniky tuberkulózy Lekárskej fakulty, prof. Kuklovej - Štúrovej. V apríli 1952, necelých trinásť rokov od skončenia štúdia, dostal primár Virsík za úlohu vybudovať tuberkulózny dispenzár v priestoroch bývalého kaštieľa v Podunajských Biskupiciach, ktorý bol od r. 1922 kláštorom Kongregácie sestier svätého kríža. Mladý, 36 - ročný riaditeľ sa okrem odborných povinností spolu s kolektívom spolupracovníkov pustil do obnovy chátrajúcich budov a výstavby nových. Z provizórneho zriadenia so 70 lôžkami, v ktorom chýbali sanitárne zariadenia, vytvoril v priebehu niekoľkých rokov centrum boja proti tuberkulóze a respiračným chorobám.
Ale nezostalo iba pri tom. Ako správny stratég dokázal predvídať nielen potreby odboru, ale aj nevyhnutnosť prepojenia na ďalšie, súvisiace medicínske disciplíny. Bolo treba vybudovať diagnostický komplement, ambulantné služby, chirurgické oddelenia, liečiť nielen dospelých, ale aj novorodencov, deti, starých ľudí, starať sa o rizikové skupiny obyvateľstva, robiť epidemiologický prieskum, osvetu medzi obyvateľstvom, ale najmä presvedčiť svoje okolie a nadriadených o potrebe takýchto služieb. Postupne získaval ďalších spolupracovníkov v Nitre - Zobore, v Lefantovciach, preberal neudržiavaný kaštieľ v Lehniciach, nefunkčné zariadenie v Lipnici, všetko uvádzal do pohybu a činnosti. Z tuberkulózneho dispenzára sa postupne stal Národný ústav tuberkulózy a respiračných chorôb.
Aktivity primára Virsíka nikdy neboli obmedzené iba na pracovisko, ktoré založil. Od r. 1952 zastával funkciu krajského ftizeológa, od r. 1954 funkciu hlavného odborníka pre tuberkulózu pri Povereníctve, neskôr pri Ministerstve zdravotníctva ČSSR. V r. 1955 bol menovaný za vedúceho celoštátnej Katedry tuberkulózy Ústavu pre doškolovanie lekárov, ktorej úlohou bolo postgraduálne vzdelávanie s atestáciou nielen pre slovenských, ale aj pre českých ftizeológov. Po vytvorení katedry v Čechách pokračovala v slovenskej katedre tuberkulózy a neskôr aj respiračných chorôb pod jeho vedením vo výchove niekoľkých generácií ftizeológov - pneumológov.
V r. 1964 obhájil habilitačnú prácu na tému: Vývoj boja proti tuberkulóze v ČSSR a na Slovensku a jeho odraz vo vývoji a možnosti ovplyvnenia vzniku a trvania pracovnej neschopnosti pri tuberkulóze, a bol menovaný za docenta. V r. 1968 získal hodnosť doktora lekárskych vied obhájením práce: Otázka eliminácie tuberkulózy na Slovensku. Ako vedúca osobnosť v odbore tuberkulóza a respiračné choroby bol členom pléna Vedeckej rady Ministerstva zdravotníctva, bol hlavným československým koordinátorom výskumných úloh v rámci Štátneho plánu technického rozvoja, za ktorých úspešne vyriešenie dostal spolu s kolektívom spoluautorov v r. 1981 Cenu ministra zdravotníctva a v r. 1986 Cenu predsedu komisie pre vedecko-technický rozvoj. V Slovenskej lekárskej spoločnosti bol profesor Virsík v rokoch 1969 - 1973 prvým podpredsedom a členom predsedníctva, dlhoročným predsedom a členom výboru Slovenskej pneumologicko-ftizeologickej spoločnosti. Je čestným členom viacerých zahraničných odborných spoločností. Doteraz uverejnil viac ako 260 odborných prác v domácej a zahraničnej literatúre, je autorom alebo spoluautorom 21 knižných publikácií. Od r. 1982 rovnako úspešne ako ftizeológiu a pneumolóiu koncepčne a odborne usmerňoval vo funkcii hlavného odborníka a predsedu odbornej spoločnosti aj problematiku geriatrie.
Vo vymenovaní všetkých odborných, organizačných a budovateľských aktivít by sa mohlo pokračovať skoro donekonečna. Cieľavedomosť, vynaliezavosť a charizma profesora Virsíka sú obdivuhodné. Vedel nie pre seba, ale pre svoj odbor a pre svoj ústav využiť všetky kontakty, presvedčiť mocných o potrebnosti projektov, mal nos na spolupracovníkov, vedel ich motivovať, koncepčne usmerňovať. Vedel predvídať vývoj odboru, vytváral úseky, oddelenia a koncepcie nie na základe toho, či boli v nariadeniach a vo vyhláškach, ale podľa toho, či boli potrebné. Profesora Virsíka a jeho ústav nevedeli organizátori zdravotníctva zaradiť do žiadnych rigidných tabuliek, pretože bol výnimkou pre svoju výnimočnosť.
Úspech plodí závisť, a tak priebojnosť a otvorenosť spôsobili profesorovi Virsíkovi aj veľa nepriazne. Po emigrácii svojich detí bol v r. 1984 uvoľnený z funkcie riaditeľa a bolo mu naznačené, že je v ústave, ktorý stvoril, nežiaduci.... Ako „agent Vatikánu“ neprešiel straníckym hodnotením, preto až v r. 1992, teda 24 rokov od získania docentúry, v čase, keď sa z väčšiny jeho žiakov stali docenti alebo profesori, bol Lekárskou fakultou Univerzity Komenského menovaný za riadneho vysokoškolského profesora. Prezident Slovenskej republiky udelil Karolovi Virsíkovi dňa 01. 01. 2003 štátne vyznamenanie Pribinov kríž I. triedy za mimoriadne významné zásluhy v oblasti medicíny. Je čestným občanom Bratislavy.
(zdroj životopisu: http://old.szu.sk/index.php?id...)
Ocenění
Autor (zde) zatím nemá žádné hodnocení.
Karol Virsík - knihy
| 2005 |
 Odchádzam s Hippokratom |
Žánry autora
Literatura slovenská Biografie a memoáry Zdravotnictví
Štítky z knih
Virsík je 0x v oblíbených.
Osobní web autora