Marcel Strýko životopis

• Autor
• Knihy
• Bazar
• Životopis
• Citáty
• Diskuze

Životopis

Slovenský umelec, filozof, disident a politik, významná osobnosť Nežnej revolúcie v novembri 1989 v Košiciach.
Detsvo a dospievane

Narodil sa v Zborove v okrese Bardejov. Jeho rodičmi boli vojak z povolania Imrich Strýko a učiteľka Božena Strýková (rod. Bullová).

Rodina sa presťahovala do Košíc, kde absolvoval základnú školu. Prijali ho na Strednú priemyselnú školu elektrotechnickú. Počas štúdia sa mu rozviedli rodičia. V roku 1972 začal maľovať a v roku 1974 zmaturoval. Nastúpil na povinnú vojenskú prezenčnú službu, kde dospel k odhodlaniu neprijímať rozkazy, čo viedlo k krátkodobej psychiatrickej hospitalizácii a k predčasnému návratu do civilu. Neskôr pracoval ako technik v Československej televízii v Košiciach.
Disent

V roku 1977 sa mu podarilo vycestovať do Francúzska a po návrate založil skupinu Nace (Lesní speváci), pre ktorú písal texty piesní. Mal aktívnu účasť na napísaní a vydávaní samizdatového zborníka Trinásta komnata (I – IV, 1978 – 1980), ktorý vychádzal v náklade 30 kusov.

Aj keď bol silne veriaci, nenapojil sa na bratislavský katolícky disent, ale cez českú undergroundovú scénu na skupinu pražských disidentov. Od roku 1980 bol v úzkom kontakte s Egonom Bondym a so skupinou mladých autorov a umelcov z Košíc a Prahy. Zúčastňoval sa na bytových seminároch pod vedením Milana Balabána, Egona Bondyho a Milana Machovca. Komunikoval s predstaviteľmi Výboru na obranu nespravodlivo stíhaných disidentmi Petrom Uhlom a Václavom Havlom. Stretol sa aj s Františkom kardinálom Tomáškom. [1] Aktívne rozmnožoval a šíril samizdatové diela, v Košiciach usporadúval neformálne výstavy a filozofické semináre. Svoje filozofické úvahy vydával samostatne v strojopise v náklade 8 – 10 kusov, niektoré z nich sa objavili aj v rámci rôznych samizdatových zborníkov. V samizdatoch uverejňoval aj svoju poéziu a tiež eseje na spoločenské a umelecké témy.

V roku 1981 sa oženil s Erikou Kordíkovou a v roku 1984 sa im narodil syn Martin.

V roku 1987 bol účastníkom fóra Charty 77, za čo ho prepustili z televízie a následne pracoval ako traťový robotník na železnici. Bol terčom Štátnej bezpečnosti, ktorá sa ho snažila zastrašiť. Celkovo absolvoval 282 výsluchov.[1]
Porevolučné pôsobenie

V roku 1990 bol spoluzakladateľom Občianskeho fóra v Košiciach, stal sa kooptovaným poslancom SNR a podpredsedom Slovenskej rady VPN. V prvých ponovembrových voľbách mandát poslanca SNR obhájil a pracoval v branno-bezpečnostnom parlamentnom výbore. Vo VPN je členom republikovej rady a členom predsedníctva. Výrazne sa zasadzoval proti rozdeleniu Česko-Slovenska.

V parlamentných voľbách v roku 1992 kandidoval za Občiansku demokratickú úniu, v ktorej v tom čase bol členom vedenia. Do parlamentu sa však nedostal. Zamestnal sa ako zástupca riaditeľa obchodnej firmy. V roku 1993 z dôvodu nenapĺňania jeho predstáv o tom, kam sa mala po Nežnej revolúcii uberať spoločnosť, upadol do hlbokej depresie.

V máji 1994 bol obeťou útoku, ktorý pripisoval svojmu predchádzajúcemu pôsobeniu v politike a upozorňovaniu na pre neho neprijateľné spôsoby Vladimíra Mečiara. [1] V priebehu roka ho viackrát hospitalizovali. V novembri ho na vlastnú žiadosť prepustili z nemocnice. Zomrel na vykrvácanie po prasknutí pažerákových žíl niekedy medzi 3. a 5. decembrom. Keďže v tej dobe býval sám, presný čas smrti nie je známy.

V roku 2012 dostal in memoriam občiansku cenu Biela vrana za trvalý prínos pre slobodnú demokratickú spoločnosť. [ (zdroj životopisu: wiki)