Štefan Staviarsky životopis

• Autor
• Knihy
• Bazar
• Životopis
• Citáty
• Diskuze

Životopis

Štefan Staviarsky je takmer renesančným typom človeka, úspešným v každej oblasti, do ktorej sa pustil. Či už to bola pedagogická činnosť, vedenie štátneho podniku, rozvoj chovu koní, organizovanie parkúrového športu, vodenie psov alebo skúmanie regionálnych dejín.
Jeho rodiskom bol orkucanský Gazdšág, teda areál Štátnej roľníckej školy v Sabinove. Tu s rodičmi i súrodencami vyrastal a počas vojny chodil do ľudovej školy. Po vojne bol žiakom meštianskej školy v Sabinove a strednú školu absolvoval doma na vtedy už Vyššej roľníckej škole. Po nej sa na základe umiestnenky stal inštruktorom pre Jednotné roľnícke družstvá v Banskej Štiavnici. Nasledovala vojenská služba, kde okrem poddôstojníckej školy absolvoval aj kurz pre psovodov a potom bol znovu inštruktorom pre JRD, no tentoraz už na Krajskom národnom výbore v Prešove. Práca ho neveľmi bavila, a tak sa v roku 1957 pustil do diaľkového štúdia na Vysokej škole poľnohospodárskej v Nitre a zároveň nastúpil ako učiteľ na Poľnohospodárskej majstrovskej škole vo Fričovciach. V Nitre sa zoznámil so svojou budúcou kolegyňou a manželkou Máriou, s ktorou vychovali troch synov. Štúdium obaja ukončili v roku 1962, presťahovali sa do Prešova a Štefan začal učiť na Strednej poľnohospodársko-technickej škole v Sabinove. V roku 1974 prijal ponuku byť riaditeľom Plemenárskeho podniku Prešov, kde zotrval až do roku 1990. Po revolúcii sa pustil do podnikania, no po štyroch rokoch sa rozhodol firmu prenechať synom a odísť na dôchodok, aby sa mohol venovať svojim záľubám - záhradke, turistike, chalupe, sučke Dači a samozrejme pátraniu po histórii miest spätých s jeho životom. A tu začína aj jeho publicistická a spisovateľská činnosť.
Prešovčania i Sabinovčania poznajú jeho meno z takmer tisícky článkov s prevažne historickou tematikou, ktoré publikoval v regionálnych novinách: Korzár, Večerník, Veľkošarišan i Spravodajca mesta Sabinov. Odkrývanie dejín, skladanie mozaík z informácií, legiend, povestí i spomienok si časom vyžiadali širší priestor, a tak v roku 2010 vznikol jeho knižný debut Gazdašág, v ktorom pri príležitosti storočnice poľnohospodárskej školy v Sabinove zachytil významné okamihy školy i svojho rodiska. O rok neskôr, keď si slávny, no už zaniknutý prešovský Štátny žrebčinec, neskôr súčasť Plemenárskeho podniku v Prešove, pripomínal 150. a žrebčinec vo Veľkom Šariši 40. výročie, vyšla jedinečná kniha o koňoch a koňaroch s príznačným názvom Kone naše. V tretej knihe Fričovce zúročil spomienky, ktoré ho k tejto dedine pod Braniskom viazali nielen z čias, kedy tu spolu s manželkou učili, ale i neskôr, keď si tu už ako dôchodcovia prerobili dom na chatu. Bolo len otázkou času, kedy napíše aj o Prešove. V roku 2013 vyšla kniha Prešov v plášti pamäti mapujúca nie základné dejinné udalosti mesta, ale hlavne jeho málo známe zákutia, akými sú Kozia, Kráľová či Holá hora, Bania Lúka, Zabíjaná, Kúty, Surdok, Išľa ai. Osemdesiatku oslávil publikáciou Orkucany, v ktorej sa opäť vrátil do svojho detstva a mladosti, aby tak vyjadril vďaku svojim krajanom z dnes už zaniknutej obce. Vo svojich spomienkach neobišiel ani Sabinov, a tak v roku 2016 vznikla kniha Sabinovské šance a zabudnuté tajomstvá. V nej odhaľuje okrem pôvodu nevšedných názvov tunajších častí: Begalka, Telek, Čiktov či Šanec aj históriu okolitých obcí: Drienice, Pečovskej Novej Vsi, Olejníkova, Majdanu či Čergova. Nateraz ostatná kniha Štefana Staviarskeho Voz plný histórie a príbehov má širší záber, nevenuje sa jednému konkrétnemu miestu, ale ponúka 80 epizód z oblasti celého východného Slovenska. Dočítate sa v nej o legendárnej Sabine, soche Herkula v Snine, tajomstvách domu na Hlavnej 88 v Prešove, Ličartovciach a bohyni Vesne, Myšej hôrke v Spišskom Štvrtku a mnohých iných. (zdroj životopisu: https://kniznica-poh.sk/index.php/accordion-2/146-presovski-literarni-tvorcovia/339-stefan-staviarsky)