Vladimír Mináč životopis

• Autor
• Knihy
• Bazar
• Životopis
• Citáty
• Diskuze

Životopis

10. august 1922, Klenovec – † 25. október 1996, Bratislava; bol slovenský prozaik, esejista, filmový scenárista, publicista a kultúrny a politický činiteľ.
Vzdelanie získal na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde aj napokon maturoval. Na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave študoval slovenčinu a nemčinu. Zúčastnil sa aktívne Slovenského národného povstania, koncom roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po vojne bol redaktorom armádneho časopisu Bojovník (neskôr premenovaný na Obrana ľudu). V roku 1949 sa stal tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu československých spisovateľov a zároveň bol redaktorom denníka Kultúrny život.
V roku 1951 sa stal vedúcim scenáristického oddelenia Československého filmu, neskôr šéfredaktorom Kultúrneho života a od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1971 sa stal poslancom Slovenskej národnej rady. V rokoch 1974 - 1990 bol predsedom Matice slovenskej. V rokoch 1968 - 1989 bol členom ÚV KSČ. Po roku 1970 bol jednou z intelektuálnych opôr tzv. normalizácie, o. i. sa zapojil aj do kampane proti Alexandrovi Solženicynovi. Vo svojich esejach sa vyslovil o slovenských dejinách ako o dejinách práce, ktorá zaručila pretrvanie Slovákov aj v tých najhorších časoch. Spomenutú koncepciu prevzali viacerí slovenskí spisovatelia. V roku 1988 sa zastal ekologickej iniciatívy „Bratislava nahlas“. Odmietol Nežnú revolúciu 1989 a jej protagonistov. V rokoch 1990-1992 bol poslancom Federálneho zhromaždenia za SDĽ. Zomrel 25. októbra 1996 v Bratislave.
Vďaka svojim novinárskym a publicistickým skúsenostiam sa väčšina jeho diel venuje aktuálnym spoločenským problémom. Vychádza z vlastných zážitkov, no tiež z odkazu SNP, ktoré sa objavuje v jeho próze ako neustále sa vracajúci motív, no taktiež ako námet na zamyslenie a idea ovplyvňujúca dianie v dobe, kedy jeho diela vznikali. Snažil sa pochopiť človeka v jeho vzťahu k dejinám a súčasnosti. V prvých prózach stvárňoval skutočnosť a postavy v duchu hemingwayovskej poetiky (Smrť chodí po horách). V románovej trilógii Generácia (Dlhý čas čakania, Živí a mŕtvi, Zvony zvonia na deň) podal všestranný obraz vojnového a povojnového života na Slovensku. Charakteristickým rysom jeho prozaickej tvorby je kritický a satirický prístup ku skutočnosti (poviedka Tmavý kút, satirický román Výrobca šťastia). V historických esejách sa zameral na odkrývanie identity slovenského národa (Dúchanie do pahrieb, Zobrané spory Jozefa Miloslava Hurbana). V literárnej kritike zdôrazňoval filozofické a mravné aspekty slovesnej tvorby (Čas a knihy, Paradoxy). Okrem umeleckých próz bol tiež autorom cestopisu a viacerých filmových scenárov. V roku 1955 a 1962 sa stal laureátom štátnej ceny Klementa Gottwalda a v roku 1975 mu bol udelený titul národný umelec. (zdroj životopisu: sk.wikipedia.org)