• Autor
• Knihy
• Bazar
• Životopis
• Citáty
• Diskuze

Nová kniha

Perzekuce a umění psát - Leo Strauss

Kniha Perzekuce a umění psát, již mnozí znalci Straussovy filosofie považují za jeho vůbec nejdůležitější dílo, je souborem esejů, jež spojuje téma vztahu polit... detail knihy

Nové komentáře u knih Leo Strauss

Obec a člověk

„Kniha Lea Strauss, Obec a člověk je v niečom iná. Vzťah človeka a jeho obce poníma v tradičnom antickom štýle, teda skúmaním diel Aristotela, Platóna, a Thukydida. Na druhej strane je ale jeho komparácia diel v niečom inovatívna. Strauss tvrdí, že spoločnosť je nutné budovať na pravde i spravodlivosti a to na vyššej báze ako to bolo v staroveku. Pokrok sa má stať prostriedkom k väčšej spravodlivosti a slobode ľudí, no je nutné odmietnuť pokrok sám ako mantru spoločnosti. V prvej časti rozoberá Aristotelovu Politiku. Dielo analyzuje aj po literárnej stránke. Aristotelesove diela sú písané formou prednášky, pojednania. Platónova Ustava zase formou rozhovoru. Aristoteles považuje zákony za diela najvyššej formy praktickej múdrosti, či rozumnosti. Dôvod preto tak súdi je dobro pre človeka a spoločnosť. V Aristotelovej koncepcií je rozumnosť a morálna cnosť zjednotené, vzájomne previazané, a umožňujú človeku viesť dobrý či ušľachtilý život, ktorý sa javy ako jeho prirodzený cieľ. Život zasvätený rozumnosti, a rozjímaniu je lepší ako život praktický či politický. Aristoteles vystavil aj určité schodisko hodnôt, kde je prirodzený zákon vyššie ako zákon, (najvhodnejší je dobrý zákon, ktorý sa neprieči prirodzenému zákonu) a ten je zase vyššie ako umenie. Slušnosť je rovnako ako spravodlivosť hodnota sama o sebe. Aristoteles sa na rozdiel od Platóna, podľa Straussa, nepokúša o teoretický popis cností ústavy. Tým by totiž Aristoteles urobil politickú vedu závislou na vede teoretickej, čo on neurobil. V tomto bode je ale nutné oddeliť kultúru a spoločnosť. Kultúra sa chápe ako spoločnosť, obohatená o umenie, mravy, morálku a vedu. Strauss sa vyrovnáva aj s Aristotelovým, negatívnym, vzťahom k demokracií. Aristoteles bol údajne proti demokracií obecnej, teda demokracií kde panovalo otroctvo a občianstvo bolo len privilégium a nie právo. V demokracií sa svojbytný občan podrobí len tomu svojbytnému spoluobčanovi, ktorý je ochotný, podrobiť sa jemu samému. Jediným spôsobom ako to zabezpečiť je voľba losom, a nie hlasovaním. Podľa Straussa je obecná aristotelovská demokracia extrémne tolerantná, keďže dovoľuje robiť každému to čo sa mu páči, a je len minimálne obmedzený. Sama obec tiahne k rovnosti a slobode ľudí. Dôvod prečo Aristoteles odmieta demokraciu je ten, že ľud sa od prirodzenosti stavia záporne k filozofií, ktorú démos teda ľud, nie je schopný obsiahnuť kvôli svojej prostote. Strauss taktiež tvrdí, že povinnosť človeka spočíva v podriadení sa prirodzenosti v ňom a okolo neho, čomu čo je v jeho vnútri, čomu jedine vďačí za svoju dôstojnosť ... teda mravnému zákonu. Tu ale nastáva problém, ten problém si nesieme ako stigmu. Nahradili sme prirodzený zákon, právami človeka. Tieto práva hoc veríme že sú nám dané, dal a priznal človek. Tento koncept odmieta akékoľvek podriadenie sa tomu čo samo nestvorilo. Už neuznávame Bohom dané práva človeka ale Ústavu ktorá nám ich dáva. Strauss nakoniec dodáva, že legitimizujúca spravodlivosť sa viaže na režim v ktorom sa spravodlivosť uplatňuje. Druhá kapitola rozoberá Platónovu Ústavu. Polemarchos v nej tvrdí, že spravodlivosť znamená ochotu k angažovanosti vo verejných veciach, alebo starostlivosť o obecné dobro, úplné oddanie sa vlastnej obci – teda vlastenectvom. Osobne túto formu spravodlivosti nepovažujem za správu. No tak ako tvrdí Stauss, určitá miera spravodlivosti v spoločenstve byť musí, lebo toto spoločenstvo bez nej nevydrží. Spravodlivosť sa teda skôr dá chápať ako Platónove na jednej strane prideľujúce umenie každému občanovi dať čo mu patrí, no na druhej strane určuje obecné dobro pre celú obec. Teda spravodlivosť pre jednotlivca bude zabezpečená vtedy, keď sa jednotlivec bude riadiť tak ako obec. To ale asi nie je dosť dobre možné a preto je spravodlivosť umenie vyvažovania a prerozdeľovania. Strauss veľmi správne podotýka, že práve najspravodlivejší ľudia si najviac uvedomovali a uvedomujú nedostatky svojej spravodlivosti. Platónov postoj k demokracií, je taktiež trochu zmätočný. Svoje diel Ustava píše, v demokratickom zriadení Atén, hovorí aj o demokracií ako o zlatej. Demokracia je zriadenie ktoré je špatné aj tolerantné, je to len akýsi priestor pre hľadanie najlepšieho zriadenia. Je to polcestie. Platón, hoci bojoval za demokraciu nepíše o nej pochvalne, čo je aj pochopiteľné. Tvrdil, že demokracia nie je navrhnutá tak, aby podnecovala nefilozofov k úsiliu stať sa čo možno najlepšími, lebo cieľom demokracie nie je cnosť, ale sloboda. Možnosť žiť vznešene či nízko podľa vlastného presvedčenia. Demokracii sa teda sebaovládanie protiví, to je cieľom v oligargií. Na druhej strane je ale najvyššou cťou práve schopnosť sebaovládnutia. Sokrates vyzdvihoval nemorálnu miernosť demokracie bez kázne. Demokratický človek, je akoby syn oligarchického otca, degenerovaný syn boháča, ktorý je mäkký márnotratný, zženštilí, ktorý vidí len peniaze a akúkoľvek neochotu po poriadku. Žije ako sa mu zapáči, raz ako bohém, inokedy ako askéta podľa svojho rozmaru. Tretia kniha pojednával o Thukydidovich Dejinách peloponnéskej vojny. Podľa Straussa ide o koncept „v pohybe“. Aristoteles aj Platón písali o statických zriadeniach, Thukydides píše o vojnovom stave obce, teda o tom ako funguje za „nenormálneho stavu“. Sám Thukydides píše pochvalne o Sparte ako o obci vychádzajúcej z dobra umiernenosti, spravodlivosti a zbožnosti. Na druhej strane sú Atény, demokratická obec, ktorá si zvolila vodcu Perikla. Ten pochopil že zdravé zriadenie je umiernené a zdravé len vtedy, keď si ctí zákony, božské zákony a nie zákony obce ktoré si dokáže sama meniť, pretože ich zaviedla. Thukydites nám ukazuje aj „tajný kľúč“ Aténskej demokracie, je ním osobná zodpovednosť, pretože tí, ktorý sú ambiciózny a ktorí sa verejne angažujú musia sa obávať o svoju bezpečnosť v prípade že sa dopustí vážnych chýb. Vyhnanstvo alebo smrť....viac na http://oprave.blogspot.com/“... celý text
— Benedikt

---

Eseje o politické filosofii

„Päť esejí konzervatívneho politického filozofa Lea Straussa, možno odporučiť aj ako prológ, rovnako tak aj epilóg, štúdia politickej filozofie. Prvá esej: Co je to politická filozofie? Predstavuje akési hutné, no zároveň prehľadné defilé Straussovych postojov. V ostatných prácach vlastne rozmieňa na drobné a vysvetľuje svoje postoje načrtnuté v prvej eseji. V úvode Strauss predstavuje obsah pojmu politická filozofia, pričom poukazuje na súčasné a zároveň neodôvodené „odumieranie“. Podľa Straussa je úlohou politickej filozofie prevzatie pochodne, ktorú nám zanechal Platón a Aristoteles a rozvíjať ich ako umenie hľadania toho najlepšieho pre, čo možno najväčší počet ľudí. Naznačuje aj určitý naratív v ktorom možno politicky filozofovať. Strauss čitateľa upozorňuje, že Platónove, no najmä Aristotelove práce sú písané štýlom sviežosti a priamosti, ktorý sa v súčasnej politickej filozofii už nenachádza. Ako je možné, že Aristoteles svoje diela písal, akoby pre svojich súčasníkov a podnecoval ich k uvažovaniu nad najlepšími formami vlády. Čím to je, že jeho diela nie sú písané „akademickým“, ale voľným štýlom, akoby boli prednášané na Agore v Aténach jeho spoluobčanom? Jedným z možných riešení je fakt, že politická filozofia musí v politickej spoločnosti existovať vo forme určitej axiomy. Nemôžeme dostatočne politicky rozhodovať, keď neprestajne nerozmýšľame nad účelom politiky a tým je všeobecné blaho. Práve zrozumiteľné rečnenie má byť nástrojom vzdelávania v politickej náuke ako aj v politickom živote. Strauss považuje za tragédiu, že je naša súčasná politická filozofia odkázaná na nepôvodné základy. Čítame Amartya Sena, Jonasa, Habermasa, no nečítame a hlavne nerozmýšľame nad Platónom či Aristotelom, čo je podľa Straussa základná logická chyba. Podľa neho stojíme na vyvýšených, no nestabilných plošinách. V ďalších častiach Strauss odmieta historicizmus ako chybnú teóriu spoločenského poznania. Historicizmus predstavuje vnútorne chladný a nefunkčný mechanizmus chápania spoločenských vzťahov. Historicizmus odmieta také kľúčové pojmy ako dobro, pravda, krása a pod. Tie zamieňa za historické výskyty a príčiny k nim vedúce. Takýto popis spoločenských vzťahov však neodráža skutočnosť a často ani samotnú historickú realitu. Strauss tak trochu anti-mainstremovo považuje demokraciu za ťažký systém. Tvrdí, že starí klasici odmietali demokraciu, lebo považovali za zmysel života cnosť a nie slobodu ako my dnes. Aristokracia bola podľa nich spoločensky vhodnejším zriadením. Aj napriek tomu však vo svojich úvahách hľadali také spoločenské zriadenie, ktoré bude platné kdekoľvek na planéte, u Grékov či barbarov. Prečo však bádali, prečo sa nad takýmto zriadením zamýšľali, keď mali svoje presvedčenie a vieru v aristokraciu, či politeiu? Prečo antický filozofi odmietli demokraciu s odôvodnením, že účelom ľudského života má byť cnosť a nie sloboda bez zodpovednosti? Ako to tvrdil Isaiah Berlin, problém slobody je problém vlčej slobody. Sloboda pre vlkov znamená smrť pre ovce. Demokracia podľa Straussa, nenašla doteraz dostatočnú ochranu pred plíživým konformizmom, ktorý sama demokracia pestuje, no ktorý je v zásade antidemokratický. Osobitnou kapitolou v Straussových spisoch je Machiavelli. Strauss kriticky doráža na Machiaveliho východiská. Jeho pohľad je na míle vzdialený od Skinnerovej štúdie. Ako píše Strauss, Machiavelli založil svoju prácu na kritike náboženstva a morálky pričom úmyselne znižuje mravnú úroveň morálneho konania. A na viac, odsudzuje náhodu( alebo Božie zásahy) do ríše rozprávok. Machiavelli odmieta dobro spoločnosti ako obecnú cnosť, pozná len pojmy obecného dobra. Všetka morálka nestojí na metafyzických základoch. Stojí na barbarstve, moci, sile a ukrutnosti, ktoré morálka odmieta a zvrhuje. Bez týchto základov však sama o sebe neexistuje. Machiavelli ani v jednom diele neodbieha k prirodzenosti človeka. Naopak pasuje mocichtivosť ako mostnú konštrukciu medzi dobro a zlo. Moc je morálne neutrálna a je nezrovnateľne efektívnejšia ako sláva či úcta. V tomto bode je ekonomizmus vlastne machiavelizmom v najmodernejšej podobe. Machiavelliho učenie má byť určené malému okruhu zasvätencov. Patríciom nového Ríma ako sa nazdával. Machiavelizmus nie je masovým či všeobecným spôsobom riadenia. Je to „proroctvo nového Desatora“ a týmto prorokom nie je nikto iný ako sám Machiavelli. Ukazuje nové učenie o štáte a vladárovi. Dokonca aj samotné náboženstvo Machiavelli považuje len za akúsi nutnú súčasť občianskeho substrátu. Ak je náboženstvo praktické, má ho obec užívať. Ak nie, má ho odmietnuť. To všetko, aj keď nie priamo Strauss odmieta, ako akési politicko-filozofické rúhanie. V kapitole Politická filosofie a dějiny sa Strauss zaoberá pozíciou historicizmu. Za najzhubnejšiu podobu historicizmus považuje: „požiadavku nadradenia otázok o povahe politických záležitostí, po povahe štátu, človeka otázkami po modernom štáte, modernej vláde, súčasnej spoločnosti, súčasnej politickej situácií, modernom človekovi, kultúre, civilizácii atď. Pretože je však náročné nahliadať, ako môžeme adekvátne hovoriť o modernom štáte, našej civilizácii a čo je povaha človeka...bez toho aby najprv vedeli čo je štát, čo je civilizácia a čo je povaha človeka...univerzálne otázky tradičnej filozofie nemôžu byť opomínané.“ Argumentuje: „Za takých okolností (prijatím historicizmu) sme nútený trvať na tom, že pred uváženým skúmaním, nemôžeme vylúčiť možnosť, že politická filozofia, ktorá vznikla pred mnohými storočiami je platnou politickou filozofiou par excellans, platnou rovnako dnes ako v dobe, keď bola prvýkrát vysvetlená....politická filozofia sa nestala zastaranou len preto, že dejinná situácia, a zvlášť politická situácia, ku ktorej vznikla, prestala existovať. Lebo každá politická situácia obsahuje prvky, ktoré sú podstatné pre všetky politické situácie.“ Ďalej konštatuje... viac na http://oprave.blogspot.com/“... celý text
— Benedikt