Obec a člověk přehled

Kniha Lea Strauss, Obec a člověk je v niečom iná. Vzťah človeka a jeho obce poníma v tradičnom antickom štýle, teda skúmaním diel Aristotela, Platóna, a Thukydida. Na druhej strane je ale jeho komparácia diel v niečom inovatívna.

Strauss tvrdí, že spoločnosť je nutné budovať na pravde i spravodlivosti a to na vyššej báze ako to bolo v staroveku. Pokrok sa má stať prostriedkom k väčšej spravodlivosti a slobode ľudí, no je nutné odmietnuť pokrok sám ako mantru spoločnosti.

V prvej časti rozoberá Aristotelovu Politiku. Dielo analyzuje aj po literárnej stránke. Aristotelesove diela sú písané formou prednášky, pojednania. Platónova Ustava zase formou rozhovoru. Aristoteles považuje zákony za diela najvyššej formy praktickej múdrosti, či rozumnosti. Dôvod preto tak súdi je dobro pre človeka a spoločnosť. V Aristotelovej koncepcií je rozumnosť a morálna cnosť zjednotené, vzájomne previazané, a umožňujú človeku viesť dobrý či ušľachtilý život, ktorý sa javy ako jeho prirodzený cieľ. Život zasvätený rozumnosti, a rozjímaniu je lepší ako život praktický či politický. Aristoteles vystavil aj určité schodisko hodnôt, kde je prirodzený zákon vyššie ako zákon, (najvhodnejší je dobrý zákon, ktorý sa neprieči prirodzenému zákonu) a ten je zase vyššie ako umenie. Slušnosť je rovnako ako spravodlivosť hodnota sama o sebe. Aristoteles sa na rozdiel od Platóna, podľa Straussa, nepokúša o teoretický popis cností ústavy. Tým by totiž Aristoteles urobil politickú vedu závislou na vede teoretickej, čo on neurobil. V tomto bode je ale nutné oddeliť kultúru a spoločnosť. Kultúra sa chápe ako spoločnosť, obohatená o umenie, mravy, morálku a vedu.

Strauss sa vyrovnáva aj s Aristotelovým, negatívnym, vzťahom k demokracií. Aristoteles bol údajne proti demokracií obecnej, teda demokracií kde panovalo otroctvo a občianstvo bolo len privilégium a nie právo. V demokracií sa svojbytný občan podrobí len tomu svojbytnému spoluobčanovi, ktorý je ochotný, podrobiť sa jemu samému. Jediným spôsobom ako to zabezpečiť je voľba losom, a nie hlasovaním. Podľa Straussa je obecná aristotelovská demokracia extrémne tolerantná, keďže dovoľuje robiť každému to čo sa mu páči, a je len minimálne obmedzený. Sama obec tiahne k rovnosti a slobode ľudí. Dôvod prečo Aristoteles odmieta demokraciu je ten, že ľud sa od prirodzenosti stavia záporne k filozofií, ktorú démos teda ľud, nie je schopný obsiahnuť kvôli svojej prostote. Strauss taktiež tvrdí, že povinnosť človeka spočíva v podriadení sa prirodzenosti v ňom a okolo neho, čomu čo je v jeho vnútri, čomu jedine vďačí za svoju dôstojnosť ... teda mravnému zákonu.

Tu ale nastáva problém, ten problém si nesieme ako stigmu. Nahradili sme prirodzený zákon, právami človeka. Tieto práva hoc veríme že sú nám dané, dal a priznal človek. Tento koncept odmieta akékoľvek podriadenie sa tomu čo samo nestvorilo. Už neuznávame Bohom dané práva človeka ale Ústavu ktorá nám ich dáva. Strauss nakoniec dodáva, že legitimizujúca spravodlivosť sa viaže na režim v ktorom sa spravodlivosť uplatňuje.

Druhá kapitola rozoberá Platónovu Ústavu. Polemarchos v nej tvrdí, že spravodlivosť znamená ochotu k angažovanosti vo verejných veciach, alebo starostlivosť o obecné dobro, úplné oddanie sa vlastnej obci – teda vlastenectvom. Osobne túto formu spravodlivosti nepovažujem za správu. No tak ako tvrdí Stauss, určitá miera spravodlivosti v spoločenstve byť musí, lebo toto spoločenstvo bez nej nevydrží. Spravodlivosť sa teda skôr dá chápať ako Platónove na jednej strane prideľujúce umenie každému občanovi dať čo mu patrí, no na druhej strane určuje obecné dobro pre celú obec. Teda spravodlivosť pre jednotlivca bude zabezpečená vtedy, keď sa jednotlivec bude riadiť tak ako obec. To ale asi nie je dosť dobre možné a preto je spravodlivosť umenie vyvažovania a prerozdeľovania. Strauss veľmi správne podotýka, že práve najspravodlivejší ľudia si najviac uvedomovali a uvedomujú nedostatky svojej spravodlivosti.

Platónov postoj k demokracií, je taktiež trochu zmätočný. Svoje diel Ustava píše, v demokratickom zriadení Atén, hovorí aj o demokracií ako o zlatej. Demokracia je zriadenie ktoré je špatné aj tolerantné, je to len akýsi priestor pre hľadanie najlepšieho zriadenia. Je to polcestie. Platón, hoci bojoval za demokraciu nepíše o nej pochvalne, čo je aj pochopiteľné. Tvrdil, že demokracia nie je navrhnutá tak, aby podnecovala nefilozofov k úsiliu stať sa čo možno najlepšími, lebo cieľom demokracie nie je cnosť, ale sloboda. Možnosť žiť vznešene či nízko podľa vlastného presvedčenia. Demokracii sa teda sebaovládanie protiví, to je cieľom v oligargií. Na druhej strane je ale najvyššou cťou práve schopnosť sebaovládnutia. Sokrates vyzdvihoval nemorálnu miernosť demokracie bez kázne. Demokratický človek, je akoby syn oligarchického otca, degenerovaný syn boháča, ktorý je mäkký márnotratný, zženštilí, ktorý vidí len peniaze a akúkoľvek neochotu po poriadku. Žije ako sa mu zapáči, raz ako bohém, inokedy ako askéta podľa svojho rozmaru.

Tretia kniha pojednával o Thukydidovich Dejinách peloponnéskej vojny. Podľa Straussa ide o koncept „v pohybe“. Aristoteles aj Platón písali o statických zriadeniach, Thukydides píše o vojnovom stave obce, teda o tom ako funguje za „nenormálneho stavu“. Sám Thukydides píše pochvalne o Sparte ako o obci vychádzajúcej z dobra umiernenosti, spravodlivosti a zbožnosti. Na druhej strane sú Atény, demokratická obec, ktorá si zvolila vodcu Perikla. Ten pochopil že zdravé zriadenie je umiernené a zdravé len vtedy, keď si ctí zákony, božské zákony a nie zákony obce ktoré si dokáže sama meniť, pretože ich zaviedla. Thukydites nám ukazuje aj „tajný kľúč“ Aténskej demokracie, je ním osobná zodpovednosť, pretože tí, ktorý sú ambiciózny a ktorí sa verejne angažujú musia sa obávať o svoju bezpečnosť v prípade že sa dopustí vážnych chýb. Vyhnanstvo alebo smrť....viac na http://oprave.blogspot.com/