• Autor
• Knihy
• Bazar
• Životopis
• Citáty
• Diskuze

Populární knihy

Nové komentáře u knih Udo di Fabio

Kultura svobody

„Dielo nemeckého ústavného sudu zaoberajúce sa súčasnou spoločenskou situáciou by sa dalo zaradiť do spektra „pokrokového tradicionalizmu“. Samotné dielo rozsahom menšie no hĺbkou myšlienky naozaj obšírne v sebe skrýva pokus komplexného pohľadu na problémy západnej kultúry a v závere poskytuje naozajstné a životaschopné pohľad na ich riešenie. Autor v pomerne pochmúrnom úvode pomenoval dôvod problémov západu ktorý sa dá označiť ako nedostatok mladosti, resp. nedostatok mladej krvi v spoločnosti. Tento bod popisuje veľmi pragmaticky a vecne či zo strany ekonomickej (z hľadiska produktivity práce) alebo sociálnej či náboženskej. Autor tvrdí, že kultúra nemôže rozkvitať, nemôže sa presadzovať ani rozširovať keď nositeľská spoločnosť nemá dostatočnú mladícku odhodlanosť a sviežosť. Autor vidí problém hlavne v absencií súčasnej generácie mať viacpočetné rodiny a vidieť v nich prvoradý cieľ života ako možnosť maximalizovať životné snaženie človeka. V diele sa autor dotýka aj celospoločenskej absencie nosnej idey. Odmietnutie kresťanských základov európskej kultúry považuje za pomerne nešťastný krok, ktorý zbavuje spoločnosť akýchsi metafyzických noriem existencie. Náš postoj je podľa autora považovaný za redukciu spoločnosti na výlučne mechanický prvok spoločnosti, akýsi trh kde len realizujeme svoje potreby. Povaha povolania a kultúrne prostredie zvádza autora ku konštatovaniu že ľudská dôstojnosť je najvyšší hodnotový rámec človeka a štátu, ktorý v sebe obsahuje nutnosť štátnej moci a jednotlivcom, rešpektovať osobitosti človeka ako jeho najvyššiu hodnotu. V rámci procesu „zdôstojňovania“ má štát dbať na rovnoprávnosť osôb a nie na ich rovnosť, má podporovať ich osobitosť a polemizuje o súčasnom systéme sociálneho zabezpečenia ,pričom v ňom vidí zjavne zle nastavený súbor krokov sociálnych inžinierov. Autor ponúka viaceré zaujímavé myšlienky, napr. že síce sme rozbili všetko čo nás sužovalo ako „malomeštiacke zmýšľanie“ ( pracovitosť, vernosť, náboženstvo, prísne mravmi atď.) no ničím sme ho nenahradili, za Boha ktorého sme si nevedeli logicky zdôvodniť v súčastnosti nikto nenašiel náhradu a rovnako je to aj za rodinu či dobré mravy. Že dôsledkom osobnej slobody je vždy nerovnosť životných pomerov a solidarita je vlastne len rovnosť vo výsledku. S poukazom na Christopha Menkeho tvrdí, že „Rovnosť spočíva v tom že všetci majú platiť rovnako a nie že majú dostať všetci rovným dielom“. Autor na naše stredoeurópske pomery výrazne obhajuje Francúzky revolučný triumvitát „ Liberite – Egalite – Fraternite“ ktoré ale vytrháva z kolektivistického hodnotového rámca a vkladá ho do rámca slobodného, pričom takého nové hodnotové ponímanie krásne vysvetľuje na princípe Fraterníté : „ Predstavuje slobodu rozpoznať v druhom jedinci rovnakého človeka ako som ja a urobiť niečo pre to aby jeho a vlastnú dôstojnosť nemusel vnímať v neznesiteľnom rozdielu chudoby a bohatstva“. V diele smutne no o to pravdivejšie konštatuje, že „Obrovské silové pole tvorené občianskou sebadisciplínou, podnecovaním k osobnému výkonu a kresťanským milosrdenstvom sa rúca a zanecháva za sebou malomyseľnú spoločnosť, ktorá sa považuje za slabú i tam, kde hospodárska logika a rozum činorodých ľudí stále ešte vytvárajú ostrovčeky vitality“. Takéto ponímanie spoločnosti ktoré pokope drží silou hospodárstva ďalej odsudzuje a hodnotí, že „ pokiaľ sa toto hospodárstvo zrúti podobne ako na sklonku Rímskej ríše, kultúra sa utopí v naturálnej chudobe a lokálnej obmedzenosti“. Nedostatok vzájomnosti je to čo charakterizuje súčasnú kultúru, no každá nám známa spoločnosť si vytvorila určité formy vzájomnosti a neobmedzovala sa iba na tovar a služby. Ponímanie rodiny ako základného organizačného prvku spoločnosti tak ako ho opisuje Udo Di Fabio ma pomklo k istým pochybnostiam ako je to u nás na Slovensku. Ústavná právna úprava jasne deklaruje ochranu človeka, no vôbec nič nehovorí o ochrane rodiny či spoločnosti, ktorá z hľadiska štátu predstavuje rovnako dôležitú hodnotu ako ľudský život. Rodina v klasickom ponímaní, otec, matka, potomstvo by malo byť ústredným bodom záujmu štátu, ktorý dbá o svoju budúcnosť. Ako to vidno v našej ústave, štát asi nenachádza takýto hodnotový rámec. Problematiku európskej integrácie autor hodnotí skôr zdržanlivo. Snahy o federalizáciu Európy hodnotí negatívne. Cieľom EU by malo byť vytvorenie hodnotového rámca pre mierové spolužitie národov spoločnej kultúry ktorá by sa zakladala na kresťanských základoch a princípe občianskej spoločnosti a nie byrokratického a mocenského aparátu. Prívlastok ktorí som udelil Udovi Di Fabiovi ako autorovi pokrokového tradicionalizmu vidím v tom, že napriek dôrazu na drvivú väčšinu oporných bodov tradicionalistov, teda rodina, štát, spoločnosť, cirkev, atď. a videní ideového vzoru v meštianskej triede, ich však nevzýva k spáse v pôvodnom význame. Iste, autor vysvetľuje že základné práva a slobody, kapitalizmus, demokratizácia sú výsledkom mešťanstva a teda sú jeho hodnotovými nositeľmi, no sám podáva nový koncept v ktorom kladie dôraz na individuálnu slobodu a vôľovú voľnosť. Autor nechce aby sa spoločnosť vrátila v čase a znovu našla už zabudnuté koncepty, skôr upozorňuje, že náš posun by mal byť primeraný svojej historickej kontinuite a mal by reflektovať naše európske kultúrne korene.“... celý text
— Benedikt

---

Rostoucí hospodářství a řídící stát

„Práce Di Fabia mám veľmi rád. Myslím že každý, kto si prečíta akúkoľvek publikáciu od bývalého sudcu Spolkového ústavného súdu SRN, pochopí prečo. Pre tých čo túto možnosť nemali, len zhrniem že je to naozaj jednoduchý vecný, čítavý a rozumný štýl písania. Ešte sa na chvíľu zastavím pri jeho rozumnom štýle. Úž po prvej kapitole vám musí byť jasné, s kým máte tú česť, so skúseným sedliakom. Samozrejme nie v pejoratívnom zmysle, práve naopak. Krátke, intelektuálne obsiahle myšlienky, ktoré sú pochopiteľné, bez veľkých filozofických obratov, na zrozumiteľných príkladoch, to je uvažovanie dobrého a skúseného hospodára ktorý vie poradiť. Kniha Rostoucí hospodářství a řídíci stát, je Di Fabiov pohľad na súčasný pokrízový svet a hodnoty v ňom. Je to akási socio-ekonomická pitva dnešnej spoločnosti. Spoločnosť odmietla sociálne riadenie skrz štát a nahradila ho voľným trhom. Voľný trh si voju cestu vydobýjal postupne. Jeho tromfami boli rast a pokrok. Spočiatku súbežne no v súčasnosti oddelenie od štátnej moci. Súčasné peňažné hospodárstvo dožičilo občanom nebývalé slobody a pôžitky ktoré nemohol žiadny štát garantovať. Odpútanie sa súčasného kolobehu peňazí však prinieslo aj negatíva. Peniaze sa odpútali od reálneho sveta a v súčasnosti nemusia byť ničím kryté, žiadnym zlatom ani tovarom či službou. S nadhľadom môžeme povedať, že kolobeh beží, len peňazí nesmie byť priveľa. Takto štruktúrované peňažné systémy museli nutne ovládnuť akékoľvek hospodárstvo. Veď predsa všetko je na predaj. Ďalším problémom je samotné užívanie peňazí na trh. Štáty sa snažili o kontrolu kapitálu no ten sa vyhýba akýmkoľvek reguláciám s odôvodením že tie škodia slobodnej súťaži. Di Fabio sa pýta či je regulácia namierená na zvýšenie zodpovednosti manažérov, maklérov či bankárov nutne zlá. Je dôležité vedieť akú reguláciu potrebuje súčasný systém. Ďalším medzníkom súčasnej spoločnosti je komercionalizácia práva. Viete kde začal moderný boj za naše práva? Bolo to na novom kontinente, kde boli prvé kolónie zakladané na spôsob akciových spoločností. „No taxation without representation“ (Žiadne dane bez zastúpenia), to bol spôsob vydobývania nových práva nášho veku. Kde sme ale dnes. Sloboda je dnes ponímaná ako sloboda trhu. Je to sloboda kde je nám dovolené kúpiť si čokoľvek predať čokoľvek. Akosi sa stratil obraz človeka v renesančno – humanistickom duchu, ako bytosť stvorenú na obraz Boží: „a povolaného k utváraniu svojho osudu zo slobodného úsudku a vlastných rozhodnutí, skvelé alebo nejasné, čestné alebo nečestné, usilovné alebo ochablé a lenivé, smerujúce k výšinám alebo potápajúce sa v ľudskom bahne.“ Až príliš sme prepadli dôvere vo výkonnosť trhového hospodárstva a sile jednotlivých inštitúciám. Hovieme si v letargií a spoliehame sa na mantrické heslá, „trh to zariadi....viac škôl prinesie, viac vzdelania...menej štátu – viac demokracie. Akosi sme pozabudli že trh a inštitúcie sú ako nápomocné stroje, no ako každý stroj potrebujú údržbu. Súčasné stárnutie spoločnosti, bude veľkým medzníkom v dejinách ľudstva. Nevieme ako sa zmení naša kultúra, keď sa z nej vytratí mladícky entuziazmus, snaha po zmenách, či nerozvážnosť a aktivita mladých a nahradia ich, sentiment, kľud, statika a skúsenosti starších. Už dnes ale vidíme neblahý efekt presúvania na budúce generácie, ktoré majú, ako dúfame, utiahnuť našu sekeru, náš dôchodkový systém a zabezpečiť hospodársky rast. Dnes zabúdame na naše povinnosti k budúcim generáciám, ako aj ich nárokom po stránke ekonomickej, ekologickej, sociálnej či kultúrnej. Je ťažké uvedomiť si že nie generácie po nás budú musieť uniesť ťarchu nákladov sociálnej, zdravotnej či hospodárskej stability, ale že to budú naše deti. Už na dnešných mladých sú požadované veľké požiadavky: dlhý pracovný život, rýchla kvalifikácia, bez sociálnych istôt a istoty práce za primeranú finančnú odmenu, priam garantovaný rast výdajov no neistá vyhliadka zvyšovaných miezd. Je nutné si uvedomiť, že súčasný model je mimoriadne nefunkčný. Je nevyhnutné aby sa nastavil tak, aby bol položený na základoch osobnej zodpovednosti a solidarity. Každý musí prispieť do spoločnosti svojim dielom, a ak nedosahuje svojou prácou mieru životného minima, má mať právo na doplňujúce dávky, ale nesmieme zabúdať že aktívna účasť a zodpovednosť za vlastný život je základom našej spoločnosti. Vyššiu penziu si zaslúži ten kto pracoval a zarábal viac. Keď o niekom hovoríme ako občanovi tak od neho niečo očakávame: postarať sa sám o seba, používať svoj rozum, mať vlastný názor a prežívať sociálnu zodpovednosť. Občana musíme chápať ako aktívneho člena či už politických alebo náboženských spoločenstiev, ako zodpovedného príslušníka. „Byť občan to je otázka životnej koncepcie, predstavy správneho života, pochádzajúcej z Aristotelo – Tomistickej koncepcie života s askézou zakotvenou v osobnom živote rovnako ako dobrým návalom epikurejskej radosti zo života.“ Týmito cnosťami sú : - cnosť múdrosti, vzdelania a vedeckého bádania - statočnosť ako občiansku hrdosť s neoblomným nárokom na slobodu - rozvaha ako účelová kalkulácia, rozumný prístup k životu - spravodlivosť ako rozumná zodpovednosť za rodinu, komunitu a slabých Kresťanské cnosti: - viera v boha, a rozhodovanie sa podľa vlastného svedomia - nádej, vychádzajúca z očakávania pokroku - láska, obmedzujúca chladné racionálne kalkulácie v spoločnosti Buržoázne cnosti: - snaha o dosiahnutie vzdelania - osobná disciplína - orientácia na postup - rozvoj osobnosti a hľadanie estetických a umeleckých hodnôt v živote. Nemenej dôležité cnosti sú „pocit zodpovednosti, ... viac na http://oprave.blogspot.com/“... celý text
— Benedikt