Kultura svobody přehled

30.11.2019

Dielo nemeckého ústavného sudu zaoberajúce sa súčasnou spoločenskou situáciou by sa dalo zaradiť do spektra „pokrokového tradicionalizmu“. Samotné dielo rozsahom menšie no hĺbkou myšlienky naozaj obšírne v sebe skrýva pokus komplexného pohľadu na problémy západnej kultúry a v závere poskytuje naozajstné a životaschopné pohľad na ich riešenie.

Autor v pomerne pochmúrnom úvode pomenoval dôvod problémov západu ktorý sa dá označiť ako nedostatok mladosti, resp. nedostatok mladej krvi v spoločnosti. Tento bod popisuje veľmi pragmaticky a vecne či zo strany ekonomickej (z hľadiska produktivity práce) alebo sociálnej či náboženskej. Autor tvrdí, že kultúra nemôže rozkvitať, nemôže sa presadzovať ani rozširovať keď nositeľská spoločnosť nemá dostatočnú mladícku odhodlanosť a sviežosť. Autor vidí problém hlavne v absencií súčasnej generácie mať viacpočetné rodiny a vidieť v nich prvoradý cieľ života ako možnosť maximalizovať životné snaženie človeka.

V diele sa autor dotýka aj celospoločenskej absencie nosnej idey. Odmietnutie kresťanských základov európskej kultúry považuje za pomerne nešťastný krok, ktorý zbavuje spoločnosť akýchsi metafyzických noriem existencie. Náš postoj je podľa autora považovaný za redukciu spoločnosti na výlučne mechanický prvok spoločnosti, akýsi trh kde len realizujeme svoje potreby. Povaha povolania a kultúrne prostredie zvádza autora ku konštatovaniu že ľudská dôstojnosť je najvyšší hodnotový rámec človeka a štátu, ktorý v sebe obsahuje nutnosť štátnej moci a jednotlivcom, rešpektovať osobitosti človeka ako jeho najvyššiu hodnotu. V rámci procesu „zdôstojňovania“ má štát dbať na rovnoprávnosť osôb a nie na ich rovnosť, má podporovať ich osobitosť a polemizuje o súčasnom systéme sociálneho zabezpečenia ,pričom v ňom vidí zjavne zle nastavený súbor krokov sociálnych inžinierov.

Autor ponúka viaceré zaujímavé myšlienky, napr. že síce sme rozbili všetko čo nás sužovalo ako „malomeštiacke zmýšľanie“ ( pracovitosť, vernosť, náboženstvo, prísne mravmi atď.) no ničím sme ho nenahradili, za Boha ktorého sme si nevedeli logicky zdôvodniť v súčastnosti nikto nenašiel náhradu a rovnako je to aj za rodinu či dobré mravy. Že dôsledkom osobnej slobody je vždy nerovnosť životných pomerov a solidarita je vlastne len rovnosť vo výsledku. S poukazom na Christopha Menkeho tvrdí, že „Rovnosť spočíva v tom že všetci majú platiť rovnako a nie že majú dostať všetci rovným dielom“. Autor na naše stredoeurópske pomery výrazne obhajuje Francúzky revolučný triumvitát „ Liberite – Egalite – Fraternite“ ktoré ale vytrháva z kolektivistického hodnotového rámca a vkladá ho do rámca slobodného, pričom takého nové hodnotové ponímanie krásne vysvetľuje na princípe Fraterníté : „ Predstavuje slobodu rozpoznať v druhom jedinci rovnakého človeka ako som ja a urobiť niečo pre to aby jeho a vlastnú dôstojnosť nemusel vnímať v neznesiteľnom rozdielu chudoby a bohatstva“.

V diele smutne no o to pravdivejšie konštatuje, že „Obrovské silové pole tvorené občianskou sebadisciplínou, podnecovaním k osobnému výkonu a kresťanským milosrdenstvom sa rúca a zanecháva za sebou malomyseľnú spoločnosť, ktorá sa považuje za slabú i tam, kde hospodárska logika a rozum činorodých ľudí stále ešte vytvárajú ostrovčeky vitality“. Takéto ponímanie spoločnosti ktoré pokope drží silou hospodárstva ďalej odsudzuje a hodnotí, že

„ pokiaľ sa toto hospodárstvo zrúti podobne ako na sklonku Rímskej ríše, kultúra sa utopí v naturálnej chudobe a lokálnej obmedzenosti“. Nedostatok vzájomnosti je to čo charakterizuje súčasnú kultúru, no každá nám známa spoločnosť si vytvorila určité formy vzájomnosti a neobmedzovala sa iba na tovar a služby.

Ponímanie rodiny ako základného organizačného prvku spoločnosti tak ako ho opisuje Udo Di Fabio ma pomklo k istým pochybnostiam ako je to u nás na Slovensku. Ústavná právna úprava jasne deklaruje ochranu človeka, no vôbec nič nehovorí o ochrane rodiny či spoločnosti, ktorá z hľadiska štátu predstavuje rovnako dôležitú hodnotu ako ľudský život. Rodina v klasickom ponímaní, otec, matka, potomstvo by malo byť ústredným bodom záujmu štátu, ktorý dbá o svoju budúcnosť. Ako to vidno v našej ústave, štát asi nenachádza takýto hodnotový rámec.

Problematiku európskej integrácie autor hodnotí skôr zdržanlivo. Snahy o federalizáciu Európy hodnotí negatívne. Cieľom EU by malo byť vytvorenie hodnotového rámca pre mierové spolužitie národov spoločnej kultúry ktorá by sa zakladala na kresťanských základoch a princípe občianskej spoločnosti a nie byrokratického a mocenského aparátu.

Prívlastok ktorí som udelil Udovi Di Fabiovi ako autorovi pokrokového tradicionalizmu vidím v tom, že napriek dôrazu na drvivú väčšinu oporných bodov tradicionalistov, teda rodina, štát, spoločnosť, cirkev, atď. a videní ideového vzoru v meštianskej triede, ich však nevzýva k spáse v pôvodnom význame. Iste, autor vysvetľuje že základné práva a slobody, kapitalizmus, demokratizácia sú výsledkom mešťanstva a teda sú jeho hodnotovými nositeľmi, no sám podáva nový koncept v ktorom kladie dôraz na individuálnu slobodu a vôľovú voľnosť. Autor nechce aby sa spoločnosť vrátila v čase a znovu našla už zabudnuté koncepty, skôr upozorňuje, že náš posun by mal byť primeraný svojej historickej kontinuite a mal by reflektovať naše európske kultúrne korene.