Anton Hruboň citáty

Přidat do oblíbených Koupit knihy

slovenská, 1989

Citáty (8)

„Anton Hruboň o historikovi Martinovi Lackovi (2012): Lackove stanoviská smerom k Tisovi majú ďaleko od nejakých snáh o rehabilitáciu.“

„Anton Hruboň o historikovi Martinovi Lackovi (2012): Treba si však položiť otázku, ktorý z tých výkladov dejín 1. SR, ktoré tu doteraz boli je najvyváženejší (nerád používam slovo objektívny): Ďuricov, Kamencov či Lackov? Lacko sa - aspoň podľa mňa - odlišuje od jeho starších predchodcov v jednej zásadnej veci: dokázal jasne poukázať na Tisove politické zlyhania bez toho, žeby k nemu zaujal vyhranene pozitívne alebo negatívne stanovisko.“

„Anton Hruboň o historikovi Martinovi Lackovi (2015): Pomerne zásadnou revíziou niekdajších interpretácií sa do pozície najvýraznejšieho nasledovníka M. S. Ďuricu a F. Vnuka na Slovensku vyprofiloval M. Lacko. M. Lacko vo svojich publikáciách pritom spisbu M. S. Ďuricu a F. Vnuka pôvodne kritizoval. Jeho práce, štylizujúce sa spočiatku do polohy tretej cesty, nabrali jasne proľudácke kontúry až nedávno. Isté náznaky zjednodušených hodnotení a v Lackovej tvorbe prejavili už v monografii Slovenské národné povstanie 1944, ktorá sa inak ako celok dočkala v čase vydania vcelku pozitívnych ohlasov. M. Lacko v knihe v súvislosti s rolou POHG poznamenal, že „hoci zločiny, ktoré spáchali aj príslušníci PO HG, sú všeobecne známe, faktom je aj to, že väčšina príslušníkov tejto organizácie sa ich nedopustila“. O pravdivostnej hodnote tvrdenia bývalého neformálneho lídra skupiny mladých historikov samozrejme ťažko pochybovať. Položme si však otázku: Bolo to v prípade príslušníkov typologicky obdobných milícií v Taliansku, Maďarsku alebo Chorvátsku inak? V Lackovom naoko nevinnom (a možno ani nie zle myslenom) konštatovaní sa ale ukrýva jedno veľké nebezpečenstvo – latentné relativizovanie podstatnej náplne práce gardistických jednotiek. M. Lacko dotiahol svoje nihilizujúce vnímanie histórie do absurdna v diskusii verejnoprávnej televízie po odvysielaní dokumentu k 70. výročiu Povstania, keď gardistický podiel na represáliách označil za úplne banálnu záležitosť, akoby ani nestál za reč. Keby išlo o vyhlásenie v médiu so zanedbateľným diváckym publikom, dal by sa tento hazard s historickým povedomím divákov pri televíznych obrazovkách prehliadnuť v duchu hesla „nerobiť mu väčšiu publicitu, než si zaslúži“. Lackove vyjadrenia, ktoré si v premiére vypočulo vyše 60 tisíc domácností, sú však dostatočnou odbornou výzvou pre polemiku. M. Lacko s koncepciou programového atakovania tzv. historiografického mainstreamu svojimi konfrontačnými pohľadmi síce výraznejšie neuspel medzi profesionálnymi historikmi, no v určitom spektre spoločnosti má jeho súčasný výklad početnú fanúšikovskú enklávu.“

„Anton Hruboň o Tisovi (2012): ....či Tiso bol/nebol vojnový zločinec: je historickým faktom, že Tiso na žiadnom oficiálnom zozname vojnových zločincov nefiguruje. Ak teda niekto tvrdí, že vojnový zločinec bol, je to len jeho osobný názor. Samozrejme ak neberieme do úvahy ten smiešny a právne irelevantný 150-členný zoznam slovenských vojnových zločincov, ktorý zostavili československé orgány, kde kriminálnika spravili aj z Jozefa Cígera-Hronského...“

„Anton Hruboň o Tisovi (2022): Pojem „kontroverzná osobnosť“ som sa snažil úplne opustiť – mýtus kontroverznosti je sám osebe mýtom, ktorý produkuje nie celkom konštruktívnu diskusiu. Keď niekoho označíme ako kontroverzného, znamená to, že má dobré aj zlé stránky. Tiso však bol veľmi priamočiarou a čitateľnou osobnosťou.“

„Anton Hruboň o Tisovi (2022): To či niekto bol alebo nebol vojnový zločinec je sociálny konštrukt, nič iné. Ja viem, že často sa operuje s kadejakými zoznamami vojnových zločincov, či tam Tiso bol alebo nebol, ale myslím, že od toho by sme mohli pozornosť úplne odvrátiť bokom, pretože, to nie je až tak podstatné. Či niekto niekoho označí za vojnového zločinca je viac menej politická záležitosť. Ale teraz sa vrátim k tomu čo sme hovorili na začiatku, že my o Tisovi vieme fakticky všetko. Vieme o tom akú mal politickú zodpovednosť za vývoj v Slovenskom štáte. Vieme akú trestnoprávnu zodpovednosť niesol za to čo sa v Slovenskom štáte udialo. A jednoducho vychádzajúc z toho, že bol najvyšším predstaviteľom štátu, najvyšším predstaviteľom armády, fakticky bol vrchným veliteľom Hlinkovej gardy, tak za vývoj v štáte plne zodpovedal.“

„V tento deň pred 84 rokmi sa začal písať príbeh vlastizrady Jozefa Tisa. Nie 14. marca 1939, nie 29. augusta 1944, ale podpisom na protokole prvej Viedenskej arbitráže z 2. novembra 1938. Tisova vláda sa ani potom počas Slovenského štátu nikdy neusilovala o jej úplné anulovanie,iba čiastočné korektúry, čím bezprostredne ohrozila hospodársku a potravinovú bezpečnosť Slovenska. Autonómna Slovenská krajina v dôsledku arbitráže stratila takmer celý tabakový priemysel a asi tretinu najúrodnejšej poľnohospodárskej pôdy. Po osamostatnení Slovenska sa z tábora HSĽS ozývali hlasy za navrátenie Košíc, Levíc, Šurian či Komjatíc, no nikdy nie medzinárodne uznaných hraníc vrátane Žitného ostrova. Niekomu sú však prednejšie funkcie, hoc aj na okyptenom území vlastného štátu. Toto je druhá mocnina politiky appeasementu. Povojnové revidovanie hraníc do stavu spred r. 1938 bolo zásluhou práce československej exilovej vlády, ktorá arbitráž odmietla ako priamy dôsledok Mníchovskej dohody, akt bezprávia a agresie. Milí nacionalisti, za to, že dnes nechodíte na zahraničné wellness pobyty do Dunaszerdahely, Nagymegyeru a Parkanu, môžete teda poďakovať nie samozvane najslovenskejšej vláde Jozefa Tisa, ale Benešovi＆comp. Amen.“

„Vyjadrenie Anton Hruboňa k názoru, že keby nevznikla 1. SR, nebolo by možné na Slovensku zorganizovať Slovenské národné povstanie v pozícii okupovaného územia: Vidieť tam nejakú súvislú líniu medzi vznikom samostatného štátu, medzi vznikom Slovenského národného povstania je podľa mojej mienky aj pre mnohých priamych účastníkov povstania priamo urážkou.“