Jessie a Morgiana vydání

Alexander Grin (1880—1932) je popredný predstaviteľ sovietskej romantickej literatúry. Viedol tulácky život, bol nádenníkom, prístavným robotníkom, kresličom, pisárom, zlatokopom, rybárom, lodníkom . . . Potreba nezvyčajnosti, ktorú Grin považoval za jednu z najsilnejších potrieb človeka popri spánku, jedle a láske, sa zreteľne črtá aj v jeho prózach s rozprávkovými príbehmi, záhadami, dobrodružstvami a psychológiou rozpoltenosti moderného človeka. V románe Jessie a Morgiana stoja proti sebe dve kontrastné hlavné postavy: príťažlivá a ľudsky plnohodnotná Jessie proti temnej Morgiane, ktorej príroda odoprela pôvab a fyzickú dokonalosť. Sestry nie sú rozdielne len na pohľad. Jessie má rada život a ľudí, Morgiana ho nenávidí a fyzická ohavnosť sa v nej snúbi so zvrhlou dušou. Napínavý príbeh vrcholí kolíziou ich vzťahov a odhalením Morgianinho zločinu — z chorobnej nenávisti sa odvážila siahnuť na život svojej krajšej a lepšej sestry. Román si prečítame s pôžitkom i úžitkom pre jeho mravný pátos a psychologicky hodnovernú konkretizáciu ľudského dobra a zla. Jeho súčasníci ho nazývali fantastom. On však chcel, aby z ľudskej tváre nezmizol dobrodušný úsmev, aby človek víťazil nad utrpením, aby na zemi nebola zloba, pretvárka a lož, aby sa ľudia učili snívať, dúfať a veriť. My ho nazveme bojovným rojkom. Grinove knihy, ako knihy každého veľkého spisovateľa, sú plné znepokojujúcich otázok. Sám skúsil v živote všetko: poznal hlad, biedu, trpkosť omylov, peklo porážok i veľké sviatky veľkých víťazstiev. Zmietal sa, hľadal a nenachádzal, hľadal aj našiel, a pritom vystríhal: „Nikdy sa neľakajte omylov.” Kládol si otázku a hneď si aj odpovedal: „Čo som chcel? Dozaista to najlepšie, po čom človek môže zatúžiť. Veľmi som to chcel, no podľa všetkého tak túžiť je nebezpečné.” Občas počujeme od rozumných ľudí, že vlna dejín, čo vyzdvihla Grina, už dosiahla svoj vrchol a teraz opadáva. Možno. Búrky a vlny dejín však nezaniknú bez stopy. Vždy zanechajú na brehu nielen známku úrovne (úrovne nášho chápania umenia), ale aj hlboké „brázdy“ svojho jestvovania. Na dôvažok búrky sa predsa opakujú a vlny vracajú. Nemožno neľúbiť človeka a spisovateľa, ktorý tak trpezlivo a nástojčivo učil ľudí veľkému a peknému zázraku — umeniu snívať.... celý text