Hermenexildo diskuze u knih

Priznám sa, že som to nedočítal, neoplatí sa to.

Čo možno dielu vytknúť je prílišná opisnosť, subjektívnosť a "vatovosť". Hneď v úvode sa dočítame, že rímska ústava bola "prvý relatívne komplexný a písomne zachytený ústavnoprávny dokument" (s. 9). Ak je dokument "dôležitá (úradná) listina; syn. doklad alebo materiál zachytávajúci istú skutočnosť a slúžiaci ako prameň informácií" (SSSJ) a ak bola rímska ústava komplexne a písomne zachytená, rád by som si ju chytil do ruky... Rovnako na ďalšej strane: "je jediný existujúci ústavnoprávny dokument v modernom poňatí od svojho vzniku až do vzniku prvých moderných ústav". Žarty bokom: na s. 22 sa autor konečne dostáva k tomu, že rímska ústava bola nepísaná a nekodifikovaná, ale že bola zachytená v rámci rôznych prameňoch práva. To je už viac pravda: že obsah rímskej ústavy (ústavy v materiálnom význame slova) zachytili niektoré formálne pramene rímskeho práva. Ale že by šlo o komplexné zachytenie či dokument, to asi skôr nie. Rovnako autor tvrdí, že táto ústava bola skúmaná právnikmi už od čias jej vzniku, o čom sa dá tiež polemizovať. Ďalej sa chytá populárnej predstavy, že keď bol Rím ovplyvnený Gréckom, muselo tomu tak byť aj pri jeho ústave. Púšťa sa preto (nevedno úplne za akým cieľom) do prieskumu gréckych štátnoprávnych teórií a podobne ako mnohí pred ním spomína Sokrata a jeho nasledovníkov...až skončí pri prehľade antických autorov, ktorí sa zaoberali právom (s. 33). Téma vplyvu by mohla byť zaujímavá, avšak vyžadovala by si hlbší prieskum primárnych prameňov a nie iba jednoduché konštatovania. Následne sa konečne autor dostáva k opisu rímskych orgánov a ich histórii. Tu som skončil, nakoľko nejde o vedeckú argumentáciu ani o nijak originálny opis ani, čo dokladá aj použitie prevažne domácej literatúry. Následne len námatkovo a záver.

Na strane s. 117 autor uvádza, že rímska ústava obdobia republiky bola "najvýznamnejšou ústavou antického sveta". Dovolím si tvrdiť, že je to veľmi silné a eurocentrické tvrdenie, ktoré autor nepodkladá dostatočne. Neviem, či by s ním súhlasili napríklad odborníci na čínske právo.

Záver v podstate neprináša žiadnu význačnú pointu, ktorá by vyplývala z diela a v podstate preberá niektoré tvrdenia z úvodu práce ("najvyspelejšia ústava", "jediná ústava, ktorá sa osvedčila časom"...). Často žiaľ používa vznešené a iracionálne floskuly ("produkt absolútnej logiky a rozumu"?!). Často obsahuje protichodné tvrdenia s nepotrebnými odbočeniami. Na jednej strane tvrdí, že za svoju podobu vďačila štátnikom a právnikom, na druhú stranu do nej radí aj také oblasti ako náboženstvo a následne (správne) tvrdí, že šlo prevažne o právnu obyčaj (v poslednom odseku nezabúda pripomenúť, že ide o "dokument"...). A tak sa na záver sám seba pýtam, čo by čitateľovi táto kniha dala, čo by sa nedočítal v iných knihách k téme? Zrejme tie subjektívne názory autora...ale posúďte sami, ak máte čas. Knihu autor zverejnil na svojom profile na academia.edu

08.05.2023

Príspevky v zborníku:

1. Filip Melzer: Doktrína ztráty šance v recentní judikaturě českého ÚS a NS

2. Petr Šustek: Závody se smrtí, aneb když pozůstalost tvoří také osobní práva zůstavitele

3. Marianna Novotná: Spoluúčasť primárnej obete na spôsobení škody ako kritérium zníženia náhrady nemajetkovej ujmy sekundárnej obete?

4. Veronika Zoričáková: Kritériá pre určenie výšky náhrady za nemajetkovú ujmu sekundárnych obetí v slovenskej súdnej rozhodovacej praxi

5. Milan Hlušák: Úvahy o náhrade nemajetkovej ujmy sekundárnych obetí
de lege ferenda

6. Jozef Štefanko: Miesto a uplatnenie doktríny Eggshell skull (krehkého poškodeného) v slovenskom práve

7. Lucie Široká: Obrácení důkazního břemena v medicínskoprávních sporech

8. Marianna Novotná: Okruh zodpovedných subjektov pri náhrade nemajetkovej ujmy sekundárnych obetí

9. Peter Varga: Uplatňovanie nepriameho účinku v kontexte zodpovednosti za škodu pri prevádzkovaní motorového vozidla

10. Peter Mészáros: Nemajetková ujma všeobecné interpretačné súvislosti