Hermenexildo komentáře u knih

Začnem chválou: kniha má peknú obálku a na prvý pohľad pôsobí solídne aj po otvorení. Po každej kapitole na vás vyskočí zoznam prevažne cudzojazyčnej literatúry k danej téme.

Na výučbu rímskeho práva na UK kniha asi postačuje. Pre záujemcov o vedecký prístup k rímskemu právu sa viac hodia záverečné kapitoly Blahových a Hausmaningerových Praktických prípadov. Pre študentov rímskeho práva vyučovanú látku zase celistvo spracované Základy rímskeho práva od Blaha, Haramiu a Židlickej (či iná česko-slovenská učebnica). Tieto knihy sú stručnejšie, vecnejšie a držia sa právne relevantného obsahu.

Plusom učebnice sa zdá byť už spomínaná bohatá a všadeprítomná literatúra. Jej rozsah ale pôsobí pomerom k obsahu učebnice nepatrične. Kniha tiež obsahuje pomerne veľa dlhých citátov klasických diel. Tie môžu byť zaujímavé, ale trochu škodia didaktickému a praktickému účelu knihy.

25.06.2023

Po prečítaní tejto knihy mám rozpačité pocity. Na jednej strane vynikajúce analytické (hoci niekedy stereotypné) vnímanie politickej situácie (veď nie nadarmo, bol autor diplomatom na mnohých miestach), na strane druhej niekedy až mrazivo zhodný ideologický program súčasného Ruska, respektíve jeho slavjanofilné podhubie.

Najvýpovednejšími budú snáď niektoré pasáže:
"A co Češi, co Češi? [...] Jsou důležití jako předsunutá baterie Slovanstva vystavená prvním úderům germanismu[...]jsou možná samostatní, ale zcela jim chybí svébytnost[...] Nechtějí patřit k Rusku, ale vysoce si ho cení, aby vystrašili Rakousko[...]Česi jsou nástroj německé výroby, nyní však Slovany obrácený proti germanismu." (s. 75-78) Celkovo sa zdá, že Leoťjev (snáď s výnimkou Rusov a Poliakov) vidí v Slovanoch pramálo slovanského. Bulhari kultúrne boli Grékmi a sú Turkami, Srbi sú tiež Gréci. Slovákov "lze v tomto ohledu označit jako Maďary přeložené do slovanského jazyka" (s. 89) Slavjanofilné a rusofilné motívy v pozadí sú zrejmé natoľko, až si človek spomenie na známy citát: "Rusové rádi nazývají všechno ruské slovanským, aby pak mohli tvrdit, že všechno slovanské je ruské.“ (Karel Havlíček Borovský)

A čo je teda slovanstvo a Rusko?
"Co se stalo se všemi těmi učenci a liberálními Slovany[...]To byli pěkní Slované, bez naší píky a sekery, tito liberálové a rozumbradové měšťáckého pokroku!
Pro existenci Slovanů je moc Ruska nezbytná. Pro sílu Ruska je nezbytný byzantinismus.[...] ať už se nám to líbí nebo ne, ať je byzantský princip dobrý či špatný, je to jediná naděje nazáchranu nejen nás Rusů, ale i všech Slovanů." A čo znamená ten byzantinizmus? Napríklad autokraciu, despotizmus, svet kde vládnu mocní a demokracia či rozsiahle práva nemajú svoje miesto... Ne-prekvapivo už u Leonťjeva si Rus lepšie rozumie s Turkom či s Čínou, než "so západnými bratmi"...

"Pokrok, který bojuje proti jakémukoli depotismu[...] není nic jiného než proces rozkladu, proces druhotného zjednodušení celku a smísení jednotlivých částí[...]Projevy egalitářsko-liberálního pokroku jsou shodné s projevy hoření, hnilovy, tání ledu[...]jsou shodné například s projevy cholery" (s. 123). A či sa dnes z Moskvy nešíria podobné názory na Európsku úniu či "kolektívny Západ"? Nakoniec sám Leonťjev hovorí v závere o celoeurópskom štáte, kde sa budú jeho občania musieť údajne vzdať miestnych odlišností, "spáliť a zničiť hlavné mestá", teda podľa neho o páde európskej pôvodnej štátnosti. Pre Rusko vyplývajú podľa autora dva závery: buď sa európskemu pokroku podriadi alebo sa bude musieť udržať v izolovanosti. V prípade druhého nebude môcť Rusko uvažovať o blahu, ale o sile - keď bude sila, bude aj akési blaho (s. 173). Akokoľvek, Západ sa má "spamätať" a vrátiť k starej hierarchii a disciplíne - a k menej právam (s. 174).

Dielo má svoju cenu. Ak podobné myšlienky hovorí dnešný ruský ideológ, nemajú hlbší zmysel než propagandu. Ak ich realizuje dnešné Rusko, ide vo veľkej miere o odsúdeniahodné činy. V prípade Leonťjeva je však potrebné oceniť jeho prorocké myslenie, keďže sa žiada pripomenúť, že kniha vznikla v roku 1875. Predpovedal konieckoncov pád monarchického Nemecka i nástup komunizmu v Rusku, predpovedal zjednotenie Európy i ruskú izoláciu.

Záverom. Miestami vynikajúca analýza. Často mne osobne nesympatická ideológia, ktorá ale verím, že by našla (nachádza) "úrodnú pôdu" v niektorých našich kruhoch aj dnes... Rozhodne na míle vzdialené myslenie od Solovjovho idealizmu a idey všejednoty. Čo sa týka autorovho štýlu, ide o pútavo písaný text, ale niekedy Leonťjev vskutku odbieha od merita témy... Zaujímavá práca, ale hviezdičky som sa rozhodol neudeliť. Je v tomto prípade pomerne zložité určiť, čo hodnotiť.

Čítaniahodná kniha (nielen) o jednom z najvýznamnejších ruských filozofov, ale do istej miery aj o ruskom akademickom prostredí 19. storočia. Určite nejde o jednoduché čítanie. Losev hodnotí Solovjova pomerne vysoko a určite má prečo: nie každý ako 21-ročný študent napíše diplomovú prácu, ktorá pomotá hlavu desiatkam filozofov a vyslúži si (pozitívne i negatívne) recenzie v toľkých periodikách. Losev číta Solovjove diela miestami „očami vysokej filozofie“, takže niektoré jeho poznámky akoby ani neopisovali dielo, ktoré ste kedysi čítali. Na druhú stranu je skvelé, že kniha ukazuje aj tienisté črty Solovjovho výslnia a ťažkú prácu za nimi, inak by snáď čitateľ prestal veriť, že skutočný úspech prichádza po mori sklamaní. Napriek zaujímavému obsahu som sa v neskorších častiach knihy miestami začal nudiť, keďže autor sa k niektorým témam opakovane vracal. Kniha je určite skvelým vstupom do sveta Solovjova a ponúkne prierez všetkými významnými dielami významného filozofa, mystika či dokonca „proroka“. Čo mi trochu prekážalo, sú poznámky, ktoré sú uvedené až na konci knihy a nie pod čiarou. Na tento spôsob si osobne asi nikdy nezvyknem/nepochopím ho.

22.12.2022

Kniha sa (okrem úvodných kapitol) materiálne skladá z dvoch častí. V prvej časti autor na podklade primárnych prameňov (najmä Levových homílií) opisuje Levovu teológiu v rámci jej vývoja: najprv sa zameriava na Levovu kristológiu a soteriológiu (resp. ich prieniky), osobitná pozornosť je následne venovaná Levovej náuke o sviatosti krstu, primátu rímskeho biskupa, Levovej teológii laikov a Levovmu postoju voči heretickým prúdom. Druhú časť (s. 215an) tvoria preklady niektorých Levových textov z latinčiny do slovenčiny. Kniha sa číta plynulo, je písaná aj voči laikovi priateľským jazykom, jednotlivé časti sú vnútorne logicky usporiadané, no medzi nimi navzájom možno badať (obsahovo i formálne), že podkladom pre dielo bolo viacero nesúrodých textov. Reprezentatívna vzorka Levových diel v rámci výkladovej časti je rozsiahla, no viaceré motívy sa opakujú, čo priznal autor aj samotný pápež: ... „je lepšie riskovať, že unavíme tých, ktorí už sú poučení“ ... (s. 123). Niektoré nuansy Levovho myslenia by si preto zaslúžili hlbšiu exegézu, resp. k nej môžu nadchnúť adresáta, k čomu poslúži najmä druhá časť. Ak si dielo stanovilo za cieľ umožniť „záujemcovi o teológiu, históriu či ekumenický dialóg vstúpiť do sveta jedného z najvýznamnejších ranocirkevných teológov [...a pomôcť čitateľovi] lepšie chápať vývoj teológie [ranocirkevného sveta]“ (s. 37), tak sa mu to určite podarilo.

28.06.2022

Učebnica predstavuje ucelený pohľad do dejín cirkevného práva, s dôrazom na západnú kánonickú tradíciu. Svojim zameraním a zrozumiteľným štýlom písania predstavuje rýchly zdroj informácií. Autor pri písaní vychádzal zo svojich predchádzajúcich prác, ktoré v rámci diela zosystematizoval, prepracoval a doplnil. Kniha by si pri jej rozsahu zaslúžila pevnú väzbu.

28.06.2022