Posledné dni Pompejí diskuze

Na úpätí sopky Vezuv, neďaleko Neapola v starovekej Itálii založili Oskovia r. 80 pred n. 1. legendárne mesto Pompeje, na brehu azúrového Stredozemného mora, na úrodnej lávovitej pôde, uprostred bujnej zelene mesto rástlo, prekvitalo, stalo sa letným sídlom bohatých Rimanov v časoch najväčšieho rozkvetu Rímskej ríše. Stretali sa tu rímska, grécka a egyptská civilizácia. Mesto bohatlo obchodom s Alexandriou -so zámorím, malo obchodné loďstvo. Primerane svojmu bohatstvu žilo na vysokej úrovni, dožičilo si všetko, čo vtedajšia otrokárska spoločnosť, ovládaná mocným cisárskym Rímom, mohla poskytnúť. Bolo miniatúrnym, no verným obrazom antického sveta. Mesto žilo v prepychu a radovánkach, netušiac, aké mu hrozí nebezpečenstvo. Prvú katastrofu prežilo 5. februára r. 63 n. 1., keď ho postihlo prudké zemetrasenie. Ozvala sa sopka, dlho pokladaná za vyhasnutú. Toto zemetrasenie poškodilo aj Neapol. Osudná katastrofa zastihla Pompeje 24. augusta r. 79 n. 1. Sily, skryté v útrobách Vezuvu sa znovu rozzúrili. Vybuchli a neustali, kým mesto celkom nezničili, nepochovali. Dva dni chrlili skaly, vriacu vodu zmiešanú s popolom, zatemnili slnko, roztriasli zem, rúcali, váľali, zabíjali... Prúdy horúcej lávy zatopili aj susedné Herkuláneum. Kvitnúce Pompeje mali vtedy asi 25-30 000 obyvateľov. Niektorí sa snažili zachrániť útekom, niektorých stihol krutý osud doma za stolom, v pivniciach domov, kde hľadali úkryt, na uliciach, v kúpeľoch, v divadle. Pompeje zmizli z povrchu sveta, z ruín sa už nezdvihli, nik z tých, čo prežili, sa viac do mesta nevrátil - nemohol vrátiť. Zachovalo sa len niekoľko opisov katastrofy, medzi nimi najmä list Plinia ml., ktorý napísal svojmu strýkovi, rímskemu historikovi Tacitovi. Z tohto listu čerpá aj autor Posledných dní Pompejí, anglický spisovateľ Edward Bulwer-Lytton (1803-1873). Posledné dni Pommpejí patria medzi klasické dodnes vyhľadávané a obdivované diela anglickej literatúry. Je v nich zachytený život bohatého antického mesta so všetkými dobovými zvykmi, zábavami, hostinami, hrami v amfiteátri a zápasmi s divou zverou. Čitateľ s napätím sleduje pohnutý osud mileneckej dvojice Glauca a Ione, úklady chmúrneho Egypťana Arbacesa, ktorý sa snažil zmariť ich lásku, beznádej a zúfalstvo slepej Nýdie, ctižiadostivé plány pyšnej Júlie. Nahliadneme do zákulisia arény, kde sa gladiátori pripravujú na boj, i do spálne pompejskej krásavice. Napokon sa nám zatají dych pri strhujúcom opise posledného dňa Pompejí, keď smrť číhala na uliciach i vo vnútri domov a nebolo pred ňou záchrany. Všetky tieto udalosti zodpovedajú historickej skutočnosti, a tak román je závažným umeleckým príspevkom k poznaniu antickej kultúry. Objavené Pompeje fascinujú návštevníka. Po toľkých storočiach poskytujú najvernejší, najautentickejší, najucelenejší obraz o živote v antike. Keď mesto postupne odkrývali, užasnutým zrakom sa ukázalo nesmierne bohatstvo. Steny našli také svieže, akoby ich bol maliar namaľoval včera. Jediná farba nevybledla na bohatej mozaike dlážok. V záhradách pred stromami boli obetné trojnožky, v sieňach truhlice s pokladmi, nábytok, lampy, na stoloch zvyšky poslednej hostiny, v pekárni sa našiel v peci sčernetý peceň chleba, v hostinci stuhnuté víno v džbánoch, v kúpeľoch kefy, v spálňach pompejských dám šperky, toaletné potreby. A všade kosti a kostry tých, čo v meste zahynuli. Kostier sa našlo asi dvetisíc. Predpokladá sa, že takýto zázračný konzervačný účinok mali plyny, ktoré sa vytvárali pod troskami, skálím a tvrdnúcim bahnom. Vo vykopávkach sa pokračuje a Pompeje patria medzi najväčšie turistické atrakcie sveta. Je to nezabudnuteľný zážitok chodiť po pompejských uličkách, na pôvodnej dlažbe, vojsť do niekoľkých takmer celkom zachovaných domov, zastať pred vchodom do domu Tragického básnika Glauca s mozaikou psa a s nápisom „Cave canem! “, vidieť pozostatky chrámov, amfiteátra, kúpeľov a v múzeu zhromaždené umelecké predmety, fresky, maľby, ktoré kedysi zdobili príbytky nešťastných Pompejčanov. Človek si mimovoľne pridáva aj to, čo chýba, a predstavuje si mesto úplné, živé, zaľudnené — až nakoniec po odchode nevie, čo skutočne videl a čo si doplnil vo fantázii - najmä ak vopred prečítal Posledné dni Pompejí, ktoré tak plasticky znázorňujú toto zázračné mesto, jeho život a dramatický koniec.... celý text