Kritika čistého rozumu bazar

V rámci novovekej filozofie osobité miesto zaujíma Immanuel Kant (1724 až 1804). Svojim mimoraidne rozvetveným filozofickým dielom tvorivo a podnetne ovplyvnil všetky základné filozofické disciplíny. Myšlienkový vývin I. Kanta sa zvyčajne člení na dve etapy. Najvýznamnejšími dielami z prvého, „predkritického“ obdobia sú Všeobecné dejiny prírody a teória nebies (1755). Toto Kantovo dielo znamenalo – podľa Engelsa – prvý prielom do metafyzického nazerania na prírodu. Z ďalších diel predkritického obdobia treba spomenúť Pokus zaviesť pojem negatívnych veličín do filozofie (1764) a pamflet proti metafyzike a teozofii, Sny duchovidcove (1766). Do dejín myslenia sa však Kant zapísal predovšetkým dielami z druhého „kritického“ obdobia. Svojimi otázkami: Čo môžem poznať? Čo mám robiť? Čo môžem dúfať sa stal inaugurátorom klasickej nemeckej filozofie, jednej z najskvelejších etáp vo vývoji dialektického myslenia. Kritika čistého rozumu (1781, 1787), základné Kantovo filozofické dielo, sa zaoberá predovšetkým prvou otázkou. Ide v nej o problém poznania, skúmajú sa v nej možnosti a hranice našich poznávacích schopností. Kantovi však nejde len o číru teóriu poznania. Svoje úvahy o špecifickosti poznávacieho vzťahu k svetu zaraďuje do širšieho a závažnejšieho kontextu. V jednom zo svojich posledných diel, v Spore fakúlt (1789) uvádza takúto charakteristiku svojich zámerov: „…filozofia nie je azda vedou o predstavách, pojmoch a ideách alebo vedou o všetkých vedách, alebo ešte niečo podobné; je vedou o človeku, jeho predstavovaní, myslení a konaní; má zobrazovať človeka vo všetkých jeho zložkách, aký je a aký má byť. t. j. tak v jeho prírodnom určení, ako aj vo vzťahu k moralite a slobode. Stará filozofia vymedzovala v tejto súvislosti človeku celkom nesprávne miesto vo svete, lebo z neho urobila stroj, ktorý ako taký musel byť celkom závislý od sveta či od vonkajších vecí a predmetov; urobila teda z človeka takmer pasívnu súčasť sveta. – Potom vyšla Kritika čistého rozumu a určila človeku aktívnu existenciu vo svete. Človek sám je pôvodne tvorcom všetkých svojich predstáv a pojmov a má byť jediným pôvodcom svojho konania … podstatné je, aby ľudské konanie nebolo reakciou, ale čistým objektívnym konaním.“ Náčrt svojho chápania človeka a spôsobov ľudskej činnosti Kant dovršuje Kritikou praktického rozumu (1788) a Kritikou súdnosti (1790). Rieši v nich problémy spojené s odôvodnením etických a estetických dimenzií ľudského konania. Ak veľkosť a význam mysliteľa meriame hĺbkou a závažnosťou jeho otázok, ktoré položil svojim nasledovníkom, potom Kant nepochybne patrí k tým najväčším. Kantove podnety dodnes nemožno obísť pri riešení nijakej závažnej filozofickej otázky. Kantov spôsob kladenia otázok, Kantov spôsob uvažovania v mnohom ovplyvňujú aj dnešnú podobu filozofie.... celý text