Anjelom svojim prikážem o tebe

27.02.2021

Mal 74 rokov, keď ho vo vykonštruovanom procese odsúdili na 24 rokov väzenia.

Písal sa rok 1951 a podmienky, ktoré ho čakali vo väznici ako „vlastizradcu a vyzvedača“, boli podľa Laučekovej knihy takéto: „Cez deň si v studenej cele o rozmeroch dva krát dva metre, s oknom otvoreným i v najtuhších mrazoch, nesmel sadnúť, len stále chodiť, spať musel horeznačky s rukami položenými na deke, pričom mu do očí celú noc svietila silná žiarovka. Každú chvíľku ho z tohto polospánku budili a predvolávali na výsluch. Vyčerpaného a v horúčkach, neschopného udržať sa na nohách, priväzovali k stene povrazom, tak si ho vypočúvajúci odovzdávali. Dávali ho do úzkej kobky naplnenej vodou a šedivú hlavu zovreli kovovou obručou, od ktorej viedla dlhá skrutka do vedľajšej miestnosti. Ustavičné sťahovanie obruče vyvolávalo neznesiteľné bolesti, pričom naň ešte zvrchu tiekla voda tak, že sa skoro utopil. Po jednej bastonáde na päty strhli z neho šaty, vyvliekli na mráz a prikázali v podrepe skákať. So zviazanými rukami sa prevrátil, tak ho bili palicami, kým nezamdlel. Dostával elektrošoky a keď sa objavili soviestski poradcovia, vyviazali starca za nohy...“

Je pre mňa desivé, že nie tak dávno sa na našom území diali takéto veci; a možno ešte viac desivé, že režimisti boli schopní takéto trápenie spôsobiť starému, už predtým chorému človeku...

A je pre mňa fascinujúce, že Ján Vojtaššák všetko znášal s pokojom a pokorou; a tak vo väzení, ako aj po amnestii (5. októbra 1963) a odchode za synovcom do rodného kraja (odtiaľ ho násilím odvliekli dožiť do Senohraboch pri Prahe) bol schopný ďalej veriť v kresťanského Boha a žiť kresťanské hodnoty.

Príbeh tohto biskupa je vskutku fascinujúci; preto mi aj bolo ľúto, že sa jeho beletristického spracovania neujal lepší autor než Anton Lauček. Nič proti nemu a vlastne som vďačná, že sa témy chytil a vytvoril tento román – len sa nazdávam, že v iných rukách by táto silná téma bola spracovaná adekvátnejšie.

Spočiatku ma Lauček iritoval jazykom a štýlom imitujúcim slovenských realistov (umelecký zámer?), a kým ho táto maniéra prešla, už sme boli temer v strede knihy. O nejakej hlbšej psychologizácii postáv nemôže byť v tomto prípade ani reči, vytknúť by sa dalo i to, že niektoré kapitoly a medzníky Vojtaššákovho života autor skrátka vynechal, preskočil (prečo vlastne?).

Už len pre autorov štýl a neschopnosť ísť do hĺbky som bola v pokušení dať nižší počet hviezdičiek – keďže však je táto kniha dosiaľ jedinou beletriou, ktorú o Vojtaššákovi možno nájsť, a keďže Vojtaššák si zaslúži, aby jeho príbeh poznalo čo najviac ľudí, vďaka i za tento román.