Babička©

15.12.2024

„Zabudnime teraz na všetky naše rozhovory, hádky aj výlety. Zabudnime na to, ako si mi zakaždým dal milujúceho ocka a potom mi vrátil spitého kokota s riedidlom vo vrecku a ja som si vďaka tomu celý život vyberala takých mužov, čo mi dávali omrvinky namiesto koláča, lebo ty si ma v detstve naučil vyžiť z omrviniek.“

--

Každý rok přečtu dost knih, které nestojí za řeč, ale že by mě kniha tak vytáčela, že bych neměl nervy ji dočíst dál než na třicátou stranu, to je výkon, který se povede málokomu. Iritovala mě ta banálnost vyprávění, iritoval mě ten neoriginální styl, ta neumělost, předvídatelnost, ta nuda, iritovalo mě na té knize snad všechno včetně toho, že autorka neví, co znamená slovo rozšafný, a přitom píše knihy.

No ale vždyť teď dostala Anasoft Literu, je to slovenská kniha roku, to není možné! Takže jsem si ji vzal po pár dnech zpátky, poctivě dočetl do konce a říkám vám, že patří mezi moje top knihy toho roku.

Magda je další silná mladá hrdinka a Ivana Gibová další dobrá mladá spisovatelka z letošní plejády. Umí psát fakt skvěle. Samozřejmě je škoda, že tohohle svého umění nevyužívá už od prvních stran a že ho ani potom nevyužívá pořádně, ale přesto je to silné a neobyčejné, jak já vždycky potřebuju. Je tam naše slovenské dětství v devadesátkách a je tam spousta mých příbuzných, od mladých až po tu nejstarší. Je tam hněv, je tam smutek, je tam soucit, pokrytectví, nedostatek citu a taky velké city.

Babičku nejde neporovnávat se Smrtholkou, obě jsou podobně hypnotizující. Na Smrtholce je ale ta kvalita vidět už od první strany. Smrtholka je taky výsostně česká – i takovými prvky, jako je logika jednání, a vůbec způsobem vyprávění. Když si otevřete tyhle dvě knihy vedle sebe, uvidíte krásně, jak jiní jsme my Češi a my Slováci, jak bychom některé věty nikdy nepostavili takhle jako ti druzí, prostě nekladli bychom takhle slova. A nemyslím teď zrovna tu nejsilnější větu z Babičky - Ta ľem še šaľce, dzeci, pokym sce male.

--

„Čo keby aj ona na toto všetko zabudla? Čo keby radšej na obe svoje detstvá zabudla? Je rok 1998, gynekologička si naťahuje gumenú rukavicu a vráža do Magdy prsty, potom nejaký studený kovový nástroj, Magda sa odťahuje, ale doktorka na ňu zvrieskne, že či včera jej to nevadilo, a pchá do nej ten inštrument ešte hlbšie, Magda má pocit, že sa povracia, gynekologička sa s plezírom pozerá, ako ju to bolí, odoberá nejaké vzorky, konštatuje niečo o perforovanej panenskej blane a potom ešte má nejaké ďalšie komentáre, ktoré už Magda nevládze vnímať, lebo je jej na odpadnutie, dúfa, že naozaj odpadne a udrie si hlavu o dlažbu a ostane už navždy v bezvedomí a už sa jej nikto nikdy nebude na nič pýtať ani do nej vkladať predmety, ale nič také sa nestane, nepadne a neudrie si hlavu, iba sa oblečie a vychádza z ordinácie, odkiaľ ju gynekologička vyprevádza so slovami „v trinástich jebú len cigánky“. Zreve to na celú čakáreň, ale vtedy sa to ešte tak neberie, vtedy ešte neexistuje ani súkromie, ani osobné údaje, Magda na sebe cíti oči celej čakárne a má chuť všetky tie dámy vystrieľať, na čele s gynekologičkou a vlastnou mamkou; matkou, ktorá tam len stojí a nič nepovie, nezastane sa jej, ale Magda nemá na to prostriedky, pochopiteľne, aby všetkých vystrieľala, takže nespraví nič, len kráča k výťahu, nech už to má za sebou, to ešte nevie, že zďaleka nemá a ani tak skoro nebude mať nič za sebou, a vtedy, presne vtedy, v tej hnusnej, ponižujúcej a naskrze debilnej situácii sa dievčatku v mysli vyjaví Ľuboškova tvár, naozaj až vtedy to dievčatku dochádza, že prvý ašpirant v rade na zastrelenie, ešte pred všetkými tými ženuškami v čakárni a gynekologičkou a matkou a tým Pánom, čo dievčatku včera perforoval blanu napriek tomu, že vedel, koľko má rokov; vedel, koľko má dievčatko rokov, ale i tak mu kúpil celý lístok na autobus k sebe domov do dediny neďaleko Malomesta, kde dievčatko ráno vyzdvihli policajti; až vtedy dievčatku dochádza, že prvý ašpirant je Ľuboško. lo son l'amore, io son l'amor.“

27.09.2024

Neviem úplne, že či by som zvládla čítať tie nekonečné vety, keby kniha mala dvakrát toľko strán ako má, ale takto to bolo akurát. Dosť dlho mi aj trvalo sa naladiť a zorientovať sa v tom, o kom sa práve v danej chvíli hovorí, ale potom už to bola jedna jazda.

Áno, bolo to dosť drsné rozprávanie, ale proste také realistické ako sám život je, neskrýva sa za žiadne pozlátka a pribináčikovo sa z toho môžete aj viete čo...

09.08.2024

Veľmi atmosférické, silné, odpudivé ale aj smiešne dielko. Zozačiatku je ťažké začítať sa - autorkin štýl s dlhými súvetiami nemusí sadnúť každému. No oplatí sa zvyknúť si.

Okrem samotného príbehu sa mi páčili najmä trefné, no zbytočne nerozťahané opisy postáv, interiérov a exteriérov, vďaka ktorým si čitateľ urobí dokonalý obraz o kúsku sveta, na ktorom sa dej odohráva.

Prežijeme drsné detstvo a dospelosť hlavnej hrdinky a mnoho z nás sa okrajovo alebo úplne nájde vo viacerých situáciách, (chorých) vzťahoch, ktoré sú tak typické pre mnoho rodín a jednotlivcov aj dnes.

Na opačnom póle vážneho príbehu sú zábavné východniarske hlášky, na ktorých sa schuti zasmeje aj nevýchodniar.

Okrem štylistiky, na ktorú si bolo treba zvyknúť, mi prekážal záver knihy, ktorý bol... ...no nijaký. Je to useknuté a človek čaká ďalšiu kapitolu. Aj keď na druhej strane je ten sek aj napriek tomu akosi prirodzený...

Podtrženo, sečteno - veľmi dobrý, veľmi hnusný, veľmi smutný, veľmi čudný, veľmi vtipný a krásne nevkusný počin. Vlastne doteraz neviem, či išlo o fikciu, alebo skutočný príbeh. No celý čas som bol akosi podvedome presvedčený, že sa to naozaj stalo. A v podstate sa mohlo. Hocikde. Hlavne na východe. :D

P. S. 1: Kým som nečítal knihu, myslel som si, že sa strapce na kobercoch česali iba v našej rodine.
P. S. 2: Na zdravie zosnulého. :D