Biele: Ľadový ostrov Špicbergy
Ilona Wiśniewska
Biela je farbou tohto kraja. Nemenná, neustála biela. Obloha, zem i voda sú biele. Biely je aj dych, ktorý vám tu stúpa od úst. Špicbergy, najsevernejšie ľudské sídlo na svete, ktoré z človeka dokáže vydestilovať jeho najhlbšiu podstatu. Predstavte si dlhý, pol roka trvajúci deň. Neustále svetlo. Slnko sa sotva dotkne horizontu, a hneď sa zase ako lopta odrazí na nebo. Alebo presný opak. Nekonečnú polárnu noc. Tma pri rannej káve je rovnaká ako pri večeri. Ako sa tu dá žiť? O tom nám porozpráva poľská spisovateľka Ilona Wiśniewska vo svojej mrazivej reportážnej knihe Biele s podtitulom Ľadový ostrov Špicbergy. Ľudia na Špicbergoch sú rovnakí, ako všade inde. No predsa máme pocit, ako keby sme sa ocitli na inej planéte. Na tomto mieste žijú ľudia pochádzajúci z takmer päťdesiatich krajín celého sveta. Prišli sem predovšetkým za prácou – do kraja bez kompromisov a bez zľutovania, kde sú si pred mrazmi všetci rovní. Wiśniewska žije s nimi a s radosťou objaviteľky i dokonalou znalosťou miestnych reálií podáva príbehy pozoruhodných miest nórskych Špicbergov. Uhoľné bane. Opustené osady. Hotely. Medzinárodná banka semien. Reportážna knižka Biele je výnimočnou kronikou tohto odľahlého miesta i jeho obyvateľov.... celý text
Literatura světová Literatura faktu Cestopisy a místopisy
Vydáno: 2021 , AbsyntOriginální název:
Białe: Zimna wyspa Spitsbergen, 2014
více info...
Přidat komentář
12 pomerne krátkych textov síce svojou rôznorodosťou pripomína skôr blogerský zápisník, ale postrehy autorky o prírode, zvyklostiach a mentalite tamojších obyvateľov sa čítali dobre.
"Keď si už človek privykne na tmu, myšlienka na návrat svetla pôsobí zvláštne. Bez slnka je všetko jasné. Je zrejmé, že ďalej sa ísť nedá. Vtedy sa dá priestor ľahšie usporiadať. Temnota je svojim spôsobom pohodlná."
"Bojím sa, že sa vracia svetlo." Katja sedí pri peci zavinutá do deky a pozerá cez okno, v ktorom sa odráža jej silueta. "V tme by som dokázala žiť celý rok. "Keď sa vráti slnko, bude svietiť bez prestávky A až to je strašidelné."
Konečne som sa dozvedela i rozuzlenie záhady vo Svenskuset z konca 19. storočia, (o ktorej som predčasom čítala), keď v dome zomrelo počas jednej zimy 17 nórskych mladých mužov. Štyri hviezdičky sú zaslúžené.
Špicbergy, Špicbergy, hm, tam som tiež nebol. :-) Ale raz sa tam dostanem a ak bude možnosť, tak aj na severný pól, nech to stojí, čo to stojí. Moje stretnutie s Iloninou reportážnou knihou dopadlo veľmi dobre, pretože som nečakal nič. Kedysi dávno som sa veľmi sklamal z mojej návštevy Chorvátska, bolo to hlboko pod očakávaním (bol som tam ešte raz po šestnástich rokoch od prvej návštevy, ale dojem ostal mínusový) a vtedy som si povedal: očakávaj málo a dostaneš viac. Ono to funguje a tento princíp uplatňujem takmer na všetko, a som v podstate spokojný človek. Takže Ilona ma knihou potešila a zároveň navnadila. Jediné, čo mi nešlo celkom popod nos je, že Špicbergy sú takisto jeden veľký bordel, tak ako celý svet je jeden chliev. No ale čo už, urbex a úpadok ľudských sídiel ma priťahuje a ja sa rád túlam, hoci závidím Verneovým súčasníkom, že mohli svet zažiť tak, ako my už nie.
Od tejto knihy som mala naozaj vysoké očakávanie, pretože takéto miesta, ako sú Špicbergy, ma fascinujú. A aj keď som sa vďaka knihe dozvedela veľa nových informácií, tak forma ich podania mi veľmi nesadla. Autorka príliš často odbočuje od tém, ktoré načala a aj keď ma niektoré odbočky bavili, iné ani veľmi nie a tiež sa mi to kvôli tomu zdalo nepriehľadné, chýbala mi nejaká väčšia ucelenosť. Takisto sa tam objavovalo veľmi veľa mien, strácala som sa v nich a po čase som netušila, kto je kto a že či to bude nejak vadiť. Čím viac som čítala, tým menej ma to bavilo. Ale naozaj ma veľa vecí prekvapilo, všetky tie opustené osady, že ešte aj Špicbergy boli počas vojny zasiahnuté a vypálené Nemcami, že je to tam až tak multikultúrne a najväčšiu menšinu tvoria Thajčania... Taktiež mi nejak vyplynulo, že tam nie sú splachovacie záchody a nechápem ako tam ľudia bez toho môžu žiť :D. Škoda, ale tentokrát mi forma podania naozaj nesadla, ináč to mohla byť úžasná kniha.
Co sa týka rozpravania, až tak ma to nenadchlo. Čo sa týka i formácii, tak áno, zaujímavé.... Zazit ano, žiť nie.
Málokterý cestopis dokáže tak na dřeň odkrýt atmosféru a energii místa jako kniha polské autorky Ilony Wiśniewske. Její stručné, melancholické a nekompromisní popisy okolí, lidí, tmy, světla, turistiky jsou odhalující. Jednou větou či citací usedlíka dokáže přiblížit šílenost i krásu zdejšího života. Jediné slabší místo je pro mě kapitola o polské výzkumné stanici, ale chápu autorčinu "národní" zvídavost.
O současných Špicberkách jsem toho moc nevěděla, maximálně o problémech s ledními medvědy, nízkých domcích, přírodě, klimatu... netušila jsem nic o obrovských opuštěných budovách, hotelových komplexech, turistických "lodních" návalech ani o tom, že Severního pólu může dosáhnout každý, kdo zaplatí (je tam pro turisty vytápěný stan s postelemi).
A místní lidi, ti jsou opravdu jedineční...
"Keď už si človek privykne na tmu, myšlienka na návrat svetla pôsobí zvláštne. Bez slnka je všetko jasné. Je zrejmé, že ďalej sa ísť nedá. Vtedy sa dá priestor ľahšie usporiadať. Temnota je svojím spôsobom pohodlná. 'Bojím sa, že sa vracia svetlo.' Katja sedí pri peci zavinutá do deky a pozerá cez okno, v ktoromsa odráža jej silueta."
Nemožno poprieť, že je knižka zaujímavá, avšak čakal som niečo odlišné. Bezpochyby sú v nej pozoruhodné informácie o živote na Špicbergoch, no necítil som z čítania tú správnu atmosféru. Čakal som určite viac faktov z každodenného života, obohatených zaujímavými príbehmi. Špicbergy sú miestom, ktoré má určite na podobné príbehy obrovský potenciál, pár nám ich kniha aj predstavila, je ale zároveň dôležité ich pútavo prerozprávať.
Špicbergy - zaujímalo ma ako tam dokážu vôbec ľudia žiť a bolo mi to priblížené. Knižka je zaujímavá z hľadiska exotiky miesta, ale rozprávanie nie je veľmi pútavé.
Fascinujúce príbehy z miesta, kde si ani len predstaviť neviem, ako tam ľudia vedia prežiť zimu..
Špicbergy sledujem už dlho- články, živé kamery, vlogy z tohto ostrova, dokonca kamarát, ktorý tam pobudol niekoľko mesiacov. Takže, táto kniha nemohla ísť pomimo mňa. Autorka nám prináša krásne svedectvo o tom, že aj na najsevernejšom severe sa dá prežiť a fungovať viac-menej normálne, akoby ste žili niekde v Bratislave. Tiež sa tam striedajú ročné obdobia, aj keď tu by som ich nazvala skôr "svetelnými obdobiami". Autorka predostrela vo svojej reportáži krátku históriu ostrova, jednotlivých osád, ktoré na ostrove nájdete a aj niektoré životné osudy jej obyvateľov. Jednu pomyselnú hviezdičku strhávam, že mám pocit, že si autorka zámerne vybrala trošku "iných" ľudí - mizantropov alebo ľudí, ktorí utiekli z iných krajín, proste ľudí, ktorí sa vymykajú z bežného rámca.
Vzhľadom na to, že obyvateľstvo Špicbergov sledujem aj na iných kanáloch, tak viem, že tam žije aj kopa "normálnych" ľudí, ktorí za sebou nemajú až také drsné životné príbehy ako tie, čo si vybrala Ilona do svojej knihy.
Napriek tomu knižku odporúčam- minimálne sa skvele číta v týchto horúčavách ;)
Niekto si zimu vychutnáva plnými dúškami, niekto ju toleruje, niekto zase bezradne pretrpí a ja, ja ju neznášam. Som ten typ zimomravca, ktorý si na seba aj počas najteplejších dní dokáže zabiť sveter či mikinu a s hundraním sa sťažovať na nedostačujúcu teplotu...
...a predsa ma Ilona Wiśniewska svojou reportážou z ďalekých Špicbergov absolútne opantala a opismi divokej prírody a prostredia, kde svetlo neznamená deň a tma nie je predstaviteľkou noci, vo mne vzbudila túžbu zbaliť sa a vyraziť do sveta treskúcej zimy a večnej bieloby, na miesto dlhých dní a nekonečných nocí, na kraj sveta, kde sa tempo života spomalí a jeho rytmus udáva divočina. Všade sneh a ľad, skuvíňajúci vietor, pokoj a samota. Kúsok zabudnutého raja.
Wiśniewska prostredníctvom tých najrozmanitejších osobností obyvateľov Špicbergov, ich zážitkov a spomienok, na ktoré postupne nadväzovala fakty a zaujímavosti, vykreslila dávnu históriu súostrovia, priblížila prekvapivú, možno až atypickú kultúru a zvyklosti, ktoré sa v ďalekej krajine na hranici severného pólu ujali a zachytila plynulý chod života i nespútanosť prírody.
Absenciou výraznejšej lineárnosti či konzistentného rozprávania, ktoré skutočne nie je dominantou autorkinho štýlu, dodávala textu dynamickosť i akúsi dávku nepredvídateľnosti, ktoré mu prepožičiavali údernosť a dokonale dokresľovali divoký ráz krajiny. Drsné, mrazivé a aj napriek tomu krásne a lákavé.
Autorovy další knížky
2021 | Biele: Ľadový ostrov Špicbergy |
2024 | Mihotání: Na konci Grónska |
2024 | Ľad: Z grónskeho ostrova |
Z textu cítiť atmosféru severského, chladného prostredia, pričom mnoho opisov podnieti k zamysleniu a k úvahe o spôsobe života na tomto nehostinnom mieste, ktoré môže byť pre niekoho hostilné a nepríjemné, no pre iného bezpečné a pokojné. Kniha je zmesou rôznorodých príbehov, od historických až po súčasné, ktorých spoločným menovateľom sú jednotlivé ročné obdobia alebo skôr deň a noc, svetlo a tma. To na jednej strane zvyšuje čtivosť (vďaka pomerne krátkym kapitolám) avšak na druhej strane vyvoláva dojem istej nekoncepčnosti a nekonzistentnosti, keďže niektoré reportáže sú kvalitnejšie, pútavejšie než iné, ktorými som sa potom musel len prehrýzť. 3,5*