Čas hrdinov

01.05.2017

Niekoľko poviedok od rôznych autorov slovenskej fantasy.

Začína to rýchlo - Ďuro Červenák vám s Roganom nič nedaruje a nenechá vás vydýchnuť. Jeho fantasy tvorbu prakticky nepoznám, ale ak mala byť toto návnada zabrúsiť aj do inej tvorby ako je jeho historická detektívka, tak to vyšlo (4/5).

Zuska Stožická ma nedávno zaujala poviedkou od Štrkovca (snáď som si ju s nikým nepomýlila), modrý vtáčik však nebol celkom moja šálka kávy, ale ako rýchla jednohubka môže byť (3/5).

Jaroslav Lupečka so svojím Dairom bol takou klasikou. Nemám nič proti, ale podobné veci som v mnohých obmenách čítala už mnohokrát (2/5).

"Zombícka" poviedka od Dušana Fabiana šla mimo mňa. Pobavila som sa na fungovaní zombíka, ale zvyšok mi prišiel taký nedotiahnutý. Zaujímavý nápad, rozhodne to nebolo konvenčné (3/5).

Zapísaný osud znie možno ako klišé, ale Lívia Hlavačková ho napísala čarovne a pre "pútnické" poviedky mám rozhodne slabosť. Možno som nepotrebovala detailný opis toho, čo sa dialo vo veži, naopak, prijala by som ešte viac Pútnika (4/5).

Deduškov dôchodok od Jozefa Girovského bol pre mňa opäť z kategórie mimo mňa (áno, som trápny klišé-ovitý čitateľ, ktorý by najradšej čítal o rôznych skoro stredovekých svetoch a k iným typom fantasy si hľadá cestu pomalšie, fantasy svet by ma isto odsúdil :-)). Prišlo mi to nedokončené, nepotrebujem všetko po lopate, ale tu by mi viac podrobností, možno i väčší rozsah pomohli (3/5).

Slovo draka mi prišlo o ničom. Pekne nahodený svet či schopnosti niektorých ľudí, ale motívy konania a celý dej sa mi zdali len málo logické (2/5).

Na Drsnom hodvábe ma neuchvátila ani téma, ani spracovanie, snáď len postava hlavného hrdinu by stála za zmienku (2/5).

Marek Eliáš použil klasickú tému, ale napísal ju vynikajúco, zapojil do nej svoj svieži pohľad i koniec bol zaujímavý. Pre mňa bol Matej, kmotrenec Smrti, asi najkrajšou poviedkou celej zbierky (5/5).

Kráľovná Lipa od Soni Lantajovej mala výborný nápad, koniec ma však vôbec nenadchol aj to prevedenie od istej chvíle mi bolo proti srsti (3/5).

Rastislav Weber v Až do krvi, až na kosť rozohral príbeh štýlom, ktorý mi pripomenul Rogana z prvej poviedky. Na začiatku som mala problém zorientovať sa, ale potom to už bolo veľmi dobré, nevadilo by mi, keby v podobnej téme napísal niečo obsiahlejšie (možno aj napísal - napísal? :-)) (3,5/5).

V Krajine nekončiacich snov od Martiny Pilcerovej ma najviac mrazilo. Viac k tomu asi nemám čo (4/5).

Sedem dcér poštára z Mittwaldenu od Michala Spádu bolo výborných. Trochu záhady, trochu nadprirodzena, jemne viktoriánsky nádych, dobre spracované. Viac takých si prosím (4/5).

A napokon Alexandra Pavelková so svojou Desiatkou. O Desiatke sme sa dozvedeli málo, skôr to bola Dvojka, možno Trojka. Takmer rozsekaný hrdina si ide po svojej pomste a popritom zvláda ešte morálne prinavracať spravodlivosť do iných kútov sveta. Páčil sa mi štýl, v rámci poviedky som však bola trochu zmätená, čo sa týka deja... (3/5).