Čierny mních / Anna na krku / Môj život - a iné

14.04.2019

Práve sedím za noťasom, pozerám sa na dočítanú knihu, z ktorej trčia záložky. Je ich asi 15 a každá z nich označuje zaujímavú myšlienku. Nemôžem si pomôcť a preto sa pýtam: "Prečo sú Rusi tak nadaní spisovatelia? Diabli s perom a atramentom?"
Pred písaním tohto komentáru som si pozrel názory na Višňový sad a Tri sestry. Väčšina čitateľov je sklamaná, vraj ich Čechov nudil. Prinajlepšom aspoň odporúčajú pozrieť činohru. Ale o čom by to bolo, donekonečna čítať len akčné detektívky s nálepkou "severský bestseller"? Touto knihou chcem dokázať, že nezáleží na počte literárnych ocenení, ani na názore veľavážených kritikov. Záleží na dôvode, prečo chceme čítať. Mňa konkrétne baví, keď vdychujúc, výpary zo starých kníh, môžem nad dielom rozmýšľať. Každé sa nedá interpretovať jednoznačne a vždy sa nedá zistiť, z akej príčiny ho autor napísal. A tak sa vytvára priestor na to, aby sme zapojili naše kritické zmýšľanie. A v tom tkvie čaro ruskej literatúry. Áno, všetky štyri hry v tomto výbere majú úplne jednoduchú, možno až prvoplánovú zápletku. Šľachtu striedajú obchodníci, ale nádeje na spásu Rusov stále niet. Aké otrepané, no nie? Predstavte si, že nie! Očami Turgeneva je to niečo úplne iné ako očami Čechova. Druhý menovaný stále pracoval s jednou a tou istou myšlienkou, ktorú sa snažil čo najlepšie vystihnúť. S každou hrou sa mu to podarilo lepšie a nikdy sa nedozvieme, či by to dotiahol až do dokonalosti. Musíme len použiť mozog a snažiť sa pochopiť, čo sa nám snažil povedať, a najľahšie to ide vo Višňovom sade.
K poviedkam (prečítal som ich všetky a bola to naozajstná fuška) chcem len povedať, že z nich cítiť smútok, trpkosť (trpký humor), melanchóliu, beznádej. Každá jedna bola zaujímavá a najlepšie sa čítal Môj život (paradoxne je najdlhším dielom v zväzku), ale najviac ma zaujal a plne odporúčam Sedliakov. Azda neexistuje lepší opis situácie, v akej sa Rusko ocitlo po snahe dobehnúť Európu. Prišla ešte väčšia chudoba, samovary boli často jediným majetkom sedliakov a krajina skončila v slepej uličke.
Z 15 úryvkov vyberám nakoniec tento. Zaujal ma asi najviac:

"ASTROV: ... Tí, čo budú žiť o sto, o dvesto rokov a budú nami pohŕdať za to, že sme svoj život prežili tak hlúpo a nechutne - tí možno budú vedieť, ako byť šťastní, ale my... My dvaja máme už len jednu nádej. Nádej, že až budeme ležať v hrobe, budeme môcť snívať, a možno aj o príjemných veciach." (Ujo Váňa)

Prešlo 100 rokov a ľudia si vravia stále to isté...