Dejiny peloponézskej vojny

26.02.2024

Dejiny Peloponézskej vojny je rozsiahle dielo, ktoré aj na svoj vek, obdobie kedy bolo napísané, a autora, je hlboko analytickým textom, ktorý ma prekvapil vo viacerých rovinách.
Thukydides, autor ôsmich kníh, ktoré sa nachádzajú v tomto zväzku, zastával počas vojny funkciu zvanú stratégos - povolanie, ktoré by som ako laik priradil ku generálovi, ktorý mal síce viac mocenských práv ale k diktátorovi alebo tyranovi (radšej použijem dobovú terminológiu) to má ďaleko. Vďaka jednej neúspešnej akcii, ktorá bola súčasťou Peloponézskej vojny, bol Thukydides ako stratégos odvolaný a dokonca skončil vo vyhnanstve. Paradoxom je na tejto jeho nešťastnej situácií to, že sa utiahol do vyhnanstva k nepriateľom na Peloponézsky polostrov a odtial mohol pravdepodobne nerušene sledovať situáciu prebiehajúceho konfliktu a pozorne zbierať dáta aj od nepriateľov Atén.

Prvý rozmer, ktorým si ma získala táto kniha, je ten, že zachytáva široké rozpätie konfliktu medzi obyvateľmi Peloponézu na čele so Spartou a Aténskym námorným spolkom. Ide o podrobné zaznamenianie udalostí - od prvých potičiek, ktoré priamo predchádzali konfliktu cez zbežnú históriu obyvateľstva, v ktorej sa autor snaží triediť informácie a kriticky sa, z viacerých zdrojov, snaží rozlišovať medzi skutočnosťou a fantáziou, medzi motiváciou zainteresovaných a kreatívnosťou rozprávačov, medzi náboženstvom a realitou, hoci náboženstvo bolo považované verejnosťou za súčasť empirickej histórie.
A samozrejme zachytáva to najpodstatnejšie. A to 21 rokov samotnej vojny.

Druhým rozmeron je detailná analýza všetkých prvkov, ktorá pôsobí ako geopolitická monografia. Keď si uvedomím, že ešte dnes sú brané vážne - alebo teda nekriticky akceptovateľné - dôkazmi nie úplne podložené interpretácie histórie, ktoré sú inšpirované folklórom danej nadprirodzenej ideológie, tak u Thukydidesa tento kriticko-logický postoj považujem za vizionársky a nadčasový. K vysvetleniam histórie síce využíva aj mytológiu, avšak tú podrobuje kritike takým spôsobom, že priamo poukáže na to, že nemá zdroje k tomu aby vyvrátil alebo potvrdil danú informáciu. Za to tam, kde má viacej zdrojov uvádza nielen to, kto viedol armády - či už na súši alebo na mori - ale aj počet vojakov, výzbroj, zásoby, počasie, stratégiu, priebeh boja, kto čo získal, kto čo stratil a čo tie situácie spôsobili alebo aké reakcie vyvolali. Pokiaľ niektoré z uvedených skutočností nevedel, pokúša sa ich interpretovať podľa svojich schopností a skúseností alebo priamo pomenuje, že informáciu nemá.
To čo Dejiny Peloponézskej vojny ponúkajú, je časová kapsula danej doby, tak živá, že si čitateľ uvedomí fakt, že od doby tejto Antickej svetovej vojny sa toho vo svete až tak veľa nezmenilo. Vedecky a technicky sme síce na vyššej úrovni, no motivácie - teda spúšťače vojen - ako chtíč po politickej moci či peniaze, zostávajú nemenné.


Tretí rozmer ktorý si ma získal sú psychologické profily protagonistov a najdôležitejších postáv, ktorých osudy sú tak nelineárne, situácie do ktorých sa dostávajú sú také nečakané a nepredpovedateľné ako to už býva v reálnom živote. Myslím si, že by toto dielo dokázalo obstáť aj v dramatickom spracovaní. Životné údely občanov Peloponézu ako ako boli Pausanias, Brasidas, Gylippos, či občanov Atén ako Alkibiades, Kleón, Nikias a Demosthenes alebo iných, ktorí sa nejakým spôsobom dostali do konfliktu - ako Hermokrates či Tissafernes, stoja za zmienku.. ale prezrádzať dej nebudem.

Hlavné pozitíva tohto diela by sme mali za sebou. Prejdime na menej zábavnejšiu tému: To čo mi úplne nesadlo. Prvá vec je štylistika. Hoci Thukydides sám na začiatku diela upozorňuje čitateľa, že sa on sám neidentifikuje ako básnik - spisovateľ, nemá tú schopnosť zaobaliť do nádherných súvetí text ale ide mu iba o autentické zachytenie konfliktu pre budúcnosť. V tomto prípade autor nepreháňa. Text je slová na zdržanlivý. Nachádza sa tu príliš veľa faktografických údajov v krátkych vetách. Priveľa miest a mien, takže čitateľ sa veru stratí raz dva. Musel som mať po ruke neustále smartfón s pripojením na internet aby som bol v obraze kde sa v texte aktuálne nachádzame priestorovo a o kom sa v texte píše, tých mien je tam obrovské množstvo. Preto je na mieste odporúčať také verzie Dejín Peloponézkej vojny, ktoré obsahujú mapy. Táto verzia z roku 1977 obsahuje zopár máp ale je to absolútne nedostačujúce. Skutočne nepreháňam, keď tvrdím, že takmer na každú dvojstranu z týchto 600 strán by sa hodila jedna mapa. Opisy terénu, postupu a formácií mi nestačil. V mojom prípade je v tej jednoduchosti tá náročnosť.

THUKYDIDES sám uznává že jeho dílo, postrádající basňový prvek, a luxus příběhu neosloví každého, a tak usiloval pouze o to aby jeho dílo bylo shledáno vyhovujícím. A to bez pochyby je. Jeho mimořádná čtivost, nabídka a jakási shoda se vším co se v dějinách od nepaměti nacházelo a nachází z něj činí bezmála aktuální dílo, z živou mimikou a obratnými vhledy, které v každé době najdou pozorovatele.

06.04.2021

Z historického hlediska je kniha zajímavá a pro dokreslení tehdejší doby ji mohu doporučit. Nicméně repetitivnost téměře stejných údalostí z ní v druhé části dělá hůře prokousávající se dílo. Přijeli vyhráli/prohráli, odjeli... intriky, svrhnutí, "vyhecování", zrada, a opět to samé.

Herodotom opisované víťazstvo Grékov nad Peržanmi neznamenalo bodku za dejinami. Na Herodota nadväzuje Tukidides, ktorý sa na rozdiel od Herodota nezameriava na zvyky, tradície, ďaleké končiny, báje a pod. ale v určitom bode posúva aj samotný žáner historiografie. Ako píše sám Tukydides „...začal ju opisovať od jej vzniku, lebo predpokladal, že bude veľká a najpozoruhodnejšia zo všetkých, aké sa kedy odohrali. Usudzoval tak preto, lebo obidve strany do nej vstúpili v každom ohľade pripravené, na vrchole svojej moci, ako aj preto, lebo ostatné grécke štáty sa buď hneď pridali na jednu z bojujúcich strán, alebo to urobili po zrelej úvahe. Táto vojna bola pre Grécko najväčším utrpením, ale aj pre časť barbarov, ba možno povedať pre svet, ktorého sa dotkla...“
Tukydides na rozdiel od Herodota pristupuje k látke kriticky, sám si overuje a preveruje rôzne verzie udalostí, realizuje prieskum, obhliadku, vypočúva svedkov. Je to skutočný bádateľ v modernom zmysle slova. Dejiny od Tukydidesa nemajú byť len pekným rozprávaním a morálnym poučením, ale majú byť čo možno najvernejším obrazom minulých udalostí. Veď ako hovorí sám: „Možno sa bude zdať, že moje podanie udalostí nie je zábavné, lebo sa nepodobá mýtu, no postačí, že si v ňom nájdu niečo užitočné tí, čo chcú pátrať pravdu aj o udalostiach minulých aj o budúcich. Totiž udalosti, tak ako vlastne všetky ľudské činy, sa s nimi zhodujú, aby boli majetkom na večné časy, nie krasorečníckymi cvičeniami určenými na jednorazové počúvanie.“ Kniha sa číta o poznanie ťažšie od Herodota. Jej dej je koncentrovaný len na vojnu medzi Aténami a Spartou, ktorá sa vliekla dlhých 30 rokov s rôznymi úspechmi na tej či onej strane. Odbočky, také bežné u Herodotam sú u Tukydida len občasné a aj to len z dôvodu nevyhnutnosti pre správne pochopenie priebehu vojny. Kniha je písaná chrologicky podľa jednotlivých rokov vojny. Čo je najzaujímavejšie na Tukydidovi je fakt, že samotné dejiny, napriek svojej metodickej presnosti, nie sú len chrologickými dejinami. Tukydides do textu často vkladá dôležité prejavy aktérov, snaží sa analyzovať ich myšlienky a zatriediť rozhodnutia. Tukydides to síce nehovorí priamo, avšak z rozprávania je skôr demokrat a obdivovateľ svojich Atén a Aténčanov, ale túto afinitu dával len cítiť, a navzdory nej je stále prísne objektívy. Píše to aj sám ústami posla z Korintu: „Oni (Aténčania) sú totiž novotári a rýchlo uskutočňujú to, čo si zaumienili, no vy(Sparťania) len udržujete to, čo máte, na nič nové neprídete, a keď dôjde k činu, nevykonáte ani to , čo je nevyhnutné. Oni preceňujú svoje možnosti, sú schopní riskovať väčšmi, než pripúšťa súdnosť, v nebezpečenstvách nestrácajú nádej. Vy vždy zaostávate za svojimi možnosťami, nedôverujete sľubom rozumným dôvodom a ak sa dostanete do ťažkej situácie, nehľadáte východisko. A navyše oni dlho neváhajú, kým vy otáľate, oni radi cestujú, vy sa nepohnete z miesta, lebo oni vedia, že ak sa vzdialia z vlasti môžu veľa získať, ale vy sa bojíte, že keby ste niečo podnikli, stratili by ste aj to čo máte. Keď víťazia nad nepriateľom, postupujú čo najďalej, porážka ich ani trocha neubíja. Neľutujú obetovať za rodné mesto aj život a všetky svoje duševné sily dajú na jeho obranu. Ak sa im nepodarí uskutočniť plány, mysli si, že prišli o niečo, čo im už patrilo, ak niečo svojim podnikaním získajú, pokladajú to za maličkosť v porovnaní s tým čo očakávajú od budúcnosti, a ak pri nejakom pokuse nemaj úspech, vynahradia si škodu nádejou na dačo iné. Oni jediní pokladajú už nádej na niečo za zisk, lebo ustavične podľa nich nasleduje bezprostredne za želaním....“
Samotné dielo je nevýslovný prameň dejín politiky, vojenskej taktiky, politickej filozofie, učebnicou demokracie, ale aj zrkadlom duše a myslenia starovekých obyvateľov. Z diela môžem jednoznačne vyzdvihnúť Periklovu reč za padlých ako aj poslednú Periklovu reč. Taktiež odporúčam, pre plnohodnotný zážitok, zaobstaranie si kvalitných historických máp, ktoré zvyšujú edukačný efekt celého diela.

Zdroj: TUKYDIDES. Dejiny peloponézskej vojny. Bratislava: Tatran, 1985. 494 s. ISBN 61-746-85

19.12.2017

+Klidně bych si myslel, že tu knihu napsal můj současník - dnešní historik. Pestré prolínání "velkých" i "malých osobních" dějin, napínavých projevů kdy jde řečníkovi často o život, drobné postřehy (...vnikl požár třením suchých větví stromů) vytváří plastický obraz té doby.
Jsou pasáže, které mrazí (např. snaha Sparťanů dostat se v noci z města plného nepřátel).Tato kniha je pro mě krásná sonda do duše lidí a politiky, varování před přímou demokracií atd..
- Některá místa zdlouhavá, mapky pro mě nepřehledné a málo záložek

A dostal jsem u toho velkou chuť si zahrát AoE2 a poslat výsadkovou flotilu na nějaký ostrov.