Eseje z pozůstalosti

17.11.2018

Otokar Březina si k šťastiu celej literárnej scény, uvedomil svojho tvorivosťou obdareného ducha, vrátane zodpovednosti k tomu sa vzťahujúcej, a vďaka tomu dnes môžeme nazrieť medzi riadky s takou symbolickou plodnosťou, akú snáď nachádzame v textoch meditatívnych mystikov. Je teda Otokar Březina mystický básnik, alebo básnik mystiky? Ľahkosť, s akou vkladá Březina symboly a metafory do prúdu svojich myšlienok len zvyšuje môj údiv nad už bez tak hlbokými úvahami, pričom umeleckých prostriedkov nie je toľko, aby čitateľ prestal rozlišovať medzi skrytými a zjavnými odkazmi autorovho ducha. Prvá esej (Dielo smrti) - je oslavou životného prúdu v celej jeho kráse a hrôze. Druhá esej (Skryté dejiny) - ukazuje, ako bol vytváraný obraz sveta zmyslami, fyzickou prácou, utrpením, morálkou, estetickým tušením a logickým poznaním. Ďalšie dve eseje (Stavba vo výšinách, Slovo) - sú venované kultúrnym javom, prostredníctvom ktorých usiluje ľudstvo najvýraznejšie o dosiahnutie jednoty: práca a reč. Záverečné eseje (Oslnenie slobody, Mier) - sú venované vrcholným hodnotám, o ktoré ľudstvo usiluje: sloboda a mier. O eseji Mier, vyslovil Miloš Dvořák nasledovnú myšlienku: "Je to esej, ktorá by mala byť čítaná každým, mala by byť rovnako tak predmetom úvahy všetkých dnešných národov, je to najhlbšie slovo, ktoré doposiaľ náš národ vyslovil."