Florentské letopisy

Každý kto sa zaujíma o dejiny, o republikanizmus či stredovekú Itáliu, by si mal určite zadovážiť knihu Florentské dejiny. V poradí štvrtá kniha od Nicolla Machiavilliho ma v ničom nesklamala. Jednoduchý čítavý štýl opisujúci zaujímavé historické udalosti, to je dobrý recept na dobrú knihu. Florentské dejiny boli písané ako kniha na objednávku, z toho musíme kus zľaviť pri nárokoch, je totiž slušne povedané, poplatná svojmu mecenášovi, rodine Mediciovcov. Kniha zachytáva obdobie od antiky, no najmä od roku 1215 – 1509, pričom si nevšíma len vnútropolitické a vnútromocenské udalosti Florencie, ale zasadzuje mesto do prostredia stredovekej Itálie a popisuje jednotlivé spojenectvá, víťazstvá a prehry toskánskej republiky.

Pri opise vnútropolitických dejín mesta Vás musí prekvapiť aké nestabilné boli mestské zriadenia Florencie. Mesto bolo tvorené plebsom, remeselníkmi združenými v cechoch, ktoré mali dosah na štátnu moc a ďalej mocné rodiny, patricijov, ktorí sa v meste združovali podľa krátkodobých politických nálad. Je až neuveriteľné koľko zápasov o moc si musela Florencia vydobyť. Dôkazom je fakt, že len za obdobie rokov 1432 – 1455, čo je len 21 rokov bolo v meste zriadených 6 diktátorských úradov Balie - Zvoľa. Zvola bola volená na určitý čas za účelom mimoriadneho výkonu štátnej moci, ktorý bol volený za účelom nového usporiadania štátneho politického života. Najväčším zlom Florencie bola straníckosť. Privilegované vrstvy – rody, sa združovali pod mocné rodiny. Prvotné zlo straníckosti bolo zasiate už v 13 st. kedy do mesta prišli Ghibellini (prívrženci cisára) a Guelfovia (prívrženci pápeža). Ďalšie vlny straníckosti sa tiahnu celou knihou až po jej záver, kedy správu nad mestom neprevzala rodina d´Medici.

Machiavelli to dokonale popísal vo svojej III. Knihe. „Nepriateľstvá v Ríme končievali vyhlásením zákona, vo Florencii smrťou a vypovedaním mnohých občanov. Rímu nepriateľstvá vždy zväčšili vojenskú silu, Florenciu o ňu celkom pripravili. Vnútorné nepriateľstvá viedli Rím od rovnosti občanov k obrovskej nerovnosti, kým Florenciu priviedli od nerovnosti k zázračnej rovnosti....Rímsky ľud si totiž želal požívať najvyššie pocty spoločne so šľachtou, kým florentský bojuje proti šľachte, je vo vláde sám a šľachta sa na vláde nezúčastňuje. Želanie rímskeho ľudu bolo rozumnejšie, a preto uštedrovalo šľachte znesiteľnejšie rany. Preto aj rímska šľachta ustupovala ľudu ľahko a bez ozbrojeného boja. Po niekoľkých nezhodách tak vedeli prijať zákon, ktorý uspokojil ľud a šľachte udržal jej postavenie. Naopak, želanie florentského ľudu bolo skrivodiace a nespravodlivé, a tak sa šľachta pripravovala na obranu väčšími silami a končievalo sa to krvou a vyhnaním občanov. A zákony zavedené po takých bojoch neboli prijímané na spoločný osoh, ale na osoh víťaza. Ďalším dôsledkom bolo, že víťazstvá ľudu robili Rím silnejším. Ľudia z ľudu totiž mohli byť dosadení do vedenia úradov, vojsk a ríš spolu so šľachtou a osvojovali si jej cnosti. A tým, že v Ríme takto rástli cnosti, rástol do sily. Vo Florencii kde ľud vyhral, šľachtici ostali zbavení úradov. A ak sa k nim chceli znova dostať, museli byť nielen blízki obyčajným ľuďom spôsobom vládnutia, mysľou a spôsobom života, ale tak museli aj vyzerať. Preto si menili erby, rodové tituly. Robili to, aby vyzerali v očiach ľudu ako ľud. V dôsledku toho sa vytratila tá statočnosť vojska a šľachetnosť osobnosti, ktorá bývala v šľachte, a v ľude v ktorom nebývala sa nemohli zrodiť. Preto sa menila Florencia na stále prízemnejšiu a odpudzujúcejšiu.“ Tak píše Niccoló o vnútorných pomeroch.

Florencia sa ale od 13 – 16 st. aktívne zapájala aj do italského diania. Mocenské váhy sa na stranu Florencie prehýbali pod vplyvom vrtkavej Šťasteny. Stav v Itálii bol nanajvýš neusporiadaný. Počas celého obdobia na scéne vystupovali Florencia, Benátky, Pápežský štát, Miláno a nejaký zahraničný alebo Neapolský kráľ. Je až neuveriteľné, aké kotrmelce spojenectiev boli na dennom poriadku. Florencia – Benátky proti Milánu. Potom prišla bitka ktorá len preusporiadala spojenectvá vo forme Miláno – Florencia proti Benátkam, či Pápež – Miláno – Kráľ proti Florencii a Benátkam. Druhou rovinou sú vojny ktoré viedla Florencia, je zaujímavé, že drvivú väčšinu vojsk tvorili žoldnieri a vrchní vojenský vojvodcovia boli námezdný grófi. Samotný občania bojovali len zriedka a neradi. Svoje bojovné chúťky si Florenťania vybíjali v početných prevratoch, pučoch a bojových stretoch vnútri hradieb, ktoré charakterizujú celý knihu a teda vlastne dejiny mesta. História Florencie a ďalších severotalianskych miest učí o tom, aké ťažké je vybudovať stabilnú spoločnosť. Aké náročné je vybudovať silný štát. A aký zložitý historický vývoj stojí na druhým slovkom v oficiálnom názve nášho štátu - Slovenská republika.

18.02.2018

Pro mě náročná, ale velice přínosná kniha, do které je vtěsnaný obrovský kus historie se spoustou jmen, informací a událostí.

Sám Machiavelli píše, "třebaže jsem nemínil psát dějiny Itálie, mám nicméně za to, že nemohu přejít to, co se v Itálii odehrálo pamětihodného. Kdybych to učinil, byly by tyto dějiny méně srozumitelné a neúplné, zejména když války, jichž se Florenťané musí zúčastnit, vyplývají nejčastěji z jednání ostatních států."
Florentské letopisy nenabídnou jen historii tohoto města. Dokonce je samotný začátek věnován mnohem dřívějším událostem, jako byla putování kmenů napříč Evropou až po Afriku.

Setkáme se tu s líčením válek mezi jednotlivými státy Itálie a nekonečnými změnami spojenectví. V samotné Florencii se blíže dovídáme o bojích mezi guelfovy (stoupenci papeže) a ghibelliny (stoupenci císaře). Dále také o rozbojích mezi šlechtou, měšťany a vládou. Do toho šarvátky mezi různými rody.
A samozřejmě jsou tu hojně zmiňována jména rodu Medici a přínosy jejich členů pro Florencii.

Bohužel proto, že má kniha tak velký rozsah, se člověk lehce ztratí a zkrátka mu začnou jednotlivé události splývat a hrozně se mu plést.

13.07.2014

Výborné preludium k Schulzově Kamenu a bolesti!